Smrť speváka Andy Palacia ubrala členom jeho kapely Garifuna Collective na sile pokračovať. Nahradiť nenahraditeľného nie je len tak.
Skupina Garifuna Collective zomknutá smútkom pre Palacia napriek tomu nahrala album s lakonickým názvom „Ayo“ (Zbohom). Do názvu novinky „Aban“ (Jeden) zase vložili jednotné odhodlanie aj za Palacia udržať nažive jedinečnú hudbu a kultúru malého juhoamerického národa Garifuna pod ochranou UNESCO.
Zstisľ čo sa ponímanie o zrode iných národov stráca v hmle dohadov, Garifunovia disponujú presným rokom 1635.
Vtedy pri ostrove Sv. Vincent v karibských Malých Antilách stroskotali dve španielske otrokárske lode, čierni Jorubovia z Nigeru doplávali na breh a postupne sa zmiešali s miestnymi indiánskymi kmeňmi Karibov. Za dlhší čas k nim pribudli otroci z Jamajky a francúzski kolonizátori. Počas sto rokov sa potom všetci v pokojnej symbióze premiešali a vznikol úplne nový národ s vlastnou kultúrou a jazykom – čierni Karibovia, Garifunovia. A keď ich z ostrova vyhnali Angličania, vydali sa počas deväťnásteho storočia na honduraskú pevninu, do Nikaraguy a Guatemaly; najviac ich v súčasnosti žije v Belize, v strede bývalej mayskej ríše.
Bez ohľadu na to, že garifunská hudba zahŕňa početný rad rytmov a karnevalových tancov, od sedemdesiatych rokov sa najväčšia pozornosť sústreďuje na dva štýly: punta a paranda. Zatiaľ čo tradičná punta sa pridaním elektrických gitár a klávesov premenila na moderný punta-rock, absorbujúci aj jamajské reggae, pri starobylej, výhradne akustickej parande akoby sa zastavil čas. „Predstavte si africké rytmy, kubánsky son, americké blues a západoafrických gitaristov spolu,“ píše sa v encyklopédii World Music.
Album „Watina“ nahratý Andy Palaciom v produkcii Ivana Durana zaznamenal čistú esenciu garifunskej tradičnej hudby v modernom vyznení.
Piesne boli naspievané v pôvodnom jazyku a čerpali z histórie zabudnutých obradných liečivých tancov, acappella spievaných modlitieb, milostných a pracovných piesní. Nahraté boli v spolupráci s multigeneračnou all-stars partiou garifunských hudobníkov a spevákov z Belize, Guatemaly a Hondurasu – The Garifuna Collective. Andy za tento album v októbri roku 2007 získal cenu Womexu a pár mesiacov na to, v januári 2008, ho skolil infarkt.
V melodickej, spevavej, na zboroch postavenej, rytmicky živelnej, gitarami, drevenými bubnami a perkusiami z korytnačích pancierov hnanej garifunskej hudbe sa odráža jej podstata, spočívajúca v kolektívnej tvorbe.
Pridať sa môže každý: hlasom, tlieskaním, aj s nástrojom. Albumom „Aban“ mieria Garifuna Collective do budúcnosti: zďaleka najviac ho rozvibrovali elektrickými gitarami, pridali dub a reggae na bluesový spôsob, čo je doména speváka Emilia Thomasa. Napríklad v skladbe Hamala (Let Him Fly), údajne, ako je to vraj pre garifunských umelcov príznačné, naskočenej vo sne. Nespieva sa v nej o ničom inom ako o sile komunity, bez ktorej sa každý, kto má chuť rozletieť sa do sveta, nezaobíde. Skrátka odkaz: nechajte nás snívať a lietať.
Keď anjel strážny garifunskej hudby Ivan Duran – producent a majiteľ vydavateľstva Stonetree Music navštívil pred dvomi rokmi ostravský festival Czech Music Crossroads, rozprával o histórii Garifuna a pripomenul ich boj proti Britom pod vedením Josepha Chatoyera, pre všetkých navždy národného hrdinu. Práve jemu venovala skupina záverečnú skladbu „Chatuye“ odvážne miešajúcu starobylý rytmus wanaragua s elektronikou.
Jiří Moravčík (foto: press Garifuna Collective)
