Veľký šoubiznis. Aký je? Pozitívny? Negatívny? V postate uplatňuje praktiky ovplyvňovania más, staré tisíce rokov, ešte z čias starovekého Egypta, Babylonu, Ríma, stredoveku, evidentne poučený najmä modernejšími spôsobmi vymývania mozgov pána Goebbelsa, Hitlerovho ministra propagandy. Využíva predovšetkým médiá – na propagandu. A propaganda = popularita. Všetci o tom vedia. Presnejšie povedané, „mali by vedieť“. Snáď nežijú so zatvorenými očami a upchanými ušami. Napriek tomu sa milióny ľudí nechajú ovládať propagandou. A veria jej. Niektorí dokonca nadšene, oduševnene, zbožne. Veď práve o to ide aby verili, nie vedeli. V nasledujúcom článku na túto tému opíšem niektoré moje zážitky z rozhlasových staníc, pridám niekoľko informácií a postrehov. Inšpirovala ma k tomu veta môjho bývalého suseda: A ja som si myslel, že v rádiách sedia iba odborníci, ktorí vedia, čo je dobré a hudbu pre nás špeciálne vyberajú – najlepšiu z najlepšej.
Ako nahadzovať bez lopaty a pritom miešať kávičku
Postaršia dáma na poste šéfky hudobnej dramaturgie rozhlasovej stanice flegmaticky hľadela na obrazovku PC s americkým rebríčkom najpredávanejších singlov. Vyberala. Vyberala pesničky do vysielania. Automaticky. Bez vypočutia. Nahadzovala ich tam ako lopatou uhlie do pivnice. Tak, ako vždy. Výlučne z rebríčkov a hitparád. Samozrejme, komerčných. V pravej ruke držala šálku s kávičkou, v ľavej pri uchu mobil. Práve mala dôležité telefonické pracovné jednanie: Zorka, tak som rada, že sme si pokecali, ty bosorka stará. Cha, cha, cha! Budem končiť. A ozvi sa, srdénko. Maj sa zlatko. Pá! Potom sa otočila ku mne aj s kreslom, v ktorom sa pohodlne rozvaľovala a otrávene povedala: Pán Potoček, spomínali ste, že keď budem vyraďovať cédéčka, aby som vám dala vedieť. Z tamtých si môžete zobrať, ktoré chcete. Už ich nepotrebujem. Pozrel som sa tým smerom, ktorým ukázala bradou – spôsobom, akým zvyknú ľudia ukazovať na kopu smradľavého odpadu. Na stole ležali dve krabice. (Mimochodom, slovo krabica je už spisovné. Od roku 2011. Dovtedy nebolo, hoci ho väčšina nášho národa bežne používala. Nalinkované bolo slovo škatuľa. To je tiež určitý druh vysoko odborného linkovania, vhodný na prediskutovanie. Možno aj s dámami pri kávičke).
Gramofónové levy
V tých krabiciach boli takzvané „promo-cd“ (promotional recording), ktoré zdarma rozposielali v predstihu rozhlasovým staniciam gramofónové vydavateľstvá. Ale to bolo kedysi. Dnes to už robia prostredníctvom internetu. Z toho vyplýva, že úspešné rozhlasové stanice (+ televízne) do značnej miery ovplyvňujú, čo bude „letieť“. Preto sa ich gramofónové vydavateľstvá snažia vlastniť, alebo ich aspoň nejakým spôsobom prinútiť, aby vysielali hudbu, na ktorej plánujú zarobiť najviac peňazí. Samozrejme, to si môžu dovoliť len veľké vydavateľstvá – bohaté korporácie, takzvané „majors“. Na konci osemdesiatych rokov prebehla ich slávna konsolidácia, čo vlastne znamenalo, že prešli do vlastníctva nadnárodných spoločností. Kedysi ich bolo viac, dne sú už len tri, takzvaná „Veľká trojka“, veľké levy Universal Music Group, Sony Music Entertainment, Warner Music Group. Zväčšili sa, požrali menšie levy. Teraz sú z nich levy monopolisti. Kdesi ďaleko okolo nich pobehujú ostané zvieratá, malé vydavateľstvá. Niektoré sa ocitli v bruchu levov, iné tancujú podľa toho ako levy vrčia, len vzácne jedince sú samostatné – nezávislé. Niektorým z nezávislých sa dá ešte ako-tak veriť, že to s hudbou myslia úprimne, čo potvrdzuje úroveň ich vydavateľskej činnosti. No ich akvizície nemajú miliónovú „klikanosť“. Odmenou je im aspoň uznanie odbornej hudobnej verejnosti – ocenenia (awards), zápisy do histórie vývoja hudby. Zato veľké levy majú v spojení s filmovým a odevným priemyslom, ba aj s politikmi a politikou, perfektný kšeft, potrebný na investíciu do ďalších kšeftov, ešte väčších.
Hity, vrchol hudby?
Asi po dvoch týždňoch po zážitku s madam „Kávičkou“, ležím doma, počúvam s pôžitkom hudbu, čo je, mimochodom, výborný zvyk, odporúčam – zlepšuje zdravie, omladzuje. Odrazu zvoní telefón, volá madam Kávička. Pán Potoček, ešte máte tie cédéčka, ktoré som vám dala? Máte tam také, že … Rem? (R.E.M.) Budem to potrebovať. Je to v rebríčku. Mal som sto chutí jej povedať, pani, pred pár dňami to bol pre vás odpad a teraz už nie je, iba preto, že je v rebríčku? Podobných situácií som zažil v rozhlasových staniciach viac. Nikdy nezabudnem na istú protežovanú moderátorku, ktorá moderovala reláciu rozhovorov s cestovateľmi. Počas hodinovej relácie venovanej Kube, by človek očakával na vykreslenie adekvátnej kubánskej atmosféry kubánsku hudbu. Moderátorka ju striktne odmietla. Namiesto nej uprednostnila ošúchané anglo-americké hity. Hity, hity, hity, valia sa na nás zo všetkých strán. Akoby stáli za pozornosť jedine hity, akoby boli vrcholom hudby. A nie sú? Keby boli, tak prečo mnohé upadnú do zabudnutia? A prečo, naopak, skladby, ktoré nikdy neboli v rebríčkoch medzi najpredávanejšími, sú večne aktuálne a ľudia o ne prejavujú záujem? The Velvet Underground nikdy nemali hit a dnes, po dlhom čase, sú legendou. Pia Zadora mala hitov za „kýbel“ a dnes po nich neštekne ani pes.
Miroslav Potoček
