On air
Next
Album týždňa

MADELEINE PEYROUX – NOVÝ ALBUM ORIGINÁLNEJ PESNIČKÁRKY S HLASOM BILLIE HOLIDAY

3.9.2018

Madeleine Peyroux - Anthem (Verve 2018)

36/2016

Madeleine Peyroux – AnthemMadeleine Peyroux? Mám rád jej skladby i jej spev – jazzový. Mimochodom, mnohými osobnosťami prirovnávaný k spevu Billie Holiday. Je to síce prirovnanie rovnajúce sa veľkému vyznamenaniu, no keby Madeleine bola iba kópiou Billie, asi by nedosiahla osobitné postavenie originálnej pesničkárky. A práve v tom pesničkárstve je háčik.

Keď som v roku 1996 uvádzal v rozhlase jej prvý album Dreamland, bola úplne neznáma. Objavovanie albumov nových hudobníkov ma vždy priťahovalo. Bez nich by postupne prestala vznikať nová hudba. A mne nie je jedno či vznikať bude alebo nebude, ešte by som totiž chcel aj v budúcnosti počúvať novú dobrú hudbu. Preto v objavovaní pokračujem bez ohľadu na popularitu.

O tom, že Madeleine je zaujímavá umelecká osobnosť svedčil už v roku 1996 fakt, že s ňou na realizácii albumu Dreamland spolupracovali  hudobníci ako napríklad: Vernon Reid (Living Colour), Marc Ribot (Robert Plant), Regina Carter (Eddie Palmieri). O veľa rokov neskôr bola Madeleine úspešná i komerčne – s albumom Careless Love (2004). Vyše pol milióna predaných albumov z viac-menej jazzovou hudbou nie je zanedbateľná maličkosť. Produkoval ho Larry Klein, bývalý manžel Joni Mitchellovej, hudobník, skladateľ, mimoriadne rešpektovaný ako hudobný producent. Hral a spolupracoval s osobnosťami veľkého formátu, boli medzi nimi: Bob Dylan, Peter Gabriel, Bobby McFerrin, Wayne Shorter, Herbie Hancock, Robbie Robertson, Lindsey Buckingham, Don Henley,  Randy Newman, Shawn Colvin, Melody Gardot, Tracy Chapman, Neil Diamond. Túto záľahu mien som nechal defilovať v predchádzajúcom riadku preto, aby bola váha významu Larryho producentskej práce adekvátne zdôraznená, no i preto, že zo spolupráce medzi ním a Madeleine je možné vytušiť príčinu, prečo bol jej hudobný štýl rozvetvený z jazzových základov smerom do šansónu, blues, folku i do rôznych iných žánrov, dokonca i do tanga.

Niektorí publicisti v súvislosti s tvorbou Madeleine naznačovali spochybňovanie hraníc jazzu. V mojom okolí ju nejeden priaznivec jazzu odmietal prijať do svojho jazzového revíru. A naopak, moreplavci na oceánoch world music si ju bez rozpakov raz-dva zapísali do zoznamu svojich obľúbencov. Pre nich nebol problém pochopiť a akceptovať pojem „jazzová pesničkárka“, ktorým začali Madeleine titulovať niektorí novinári. Lenže svetom vždy vládla viac ohraničená ortodoxia ako neohraničené voľnomyšlienkarstvo. Madeleine sa však aj napriek tomu stala svetovým hudobným pojmom – stálicou.

Madeleine Peyroux Narodila sa roku 1974 v Athens (USA), odkiaľ pochádzali R.E.M. a The B-52´s. Jej otec má francúzske korene. Keď mala 13 rokov, presťahovala sa po rozvode jej rodičov aj spolu s matkou do Paríža. Preto býva občas predstavovaná ako francúzsko-americká speváčka. Vo Francúzsku začala jej hudobnícka kariéra a rovno hneď z jazzovými piesňami. „Moji rodičia boli obaja vysokoškolskí učitelia, preto bola veľká časť mojej výchovy pod ich vplyvom, rozprávali sme sa o takých témach akou bol Sokrates. Nie som súčasťou hnutia, ktoré spoluvytvárajú Norah Jones a Jamie Cullum“ – dala na známosť Madeleine.

V súčasnej hudbe je samostatnou kapitolou. Potvrdzuje to aj jej najnovší album Anthem. Na jeho hudobnej produkcii sa opäť podieľal aj Larry Klien. Titulná skladba je prevzatá z repertoáru Leonarda Cohena. Nie všetky skladby si totiž Madeleine skladá sama. No i tie, ktoré si vypožičia od iných autorov podáva v originálnom štýle. Kritici hodnotia Anthem ako náročný album, akoby sa pohyboval dovnútra a von z hraníc jazzu. Pre poslucháčov konvenčnej populárnej hudby bude zrejme nezáživný. Nestavia na nohy, nevyzýva k poskakovaniu, nie je hlučný, nátlakový, možno by sa niekomu žiadalo povedať, že je to skrátka vocal jazz intímneho charakteru a to je všetko. Lenže, nie je to všetko. Už prvá, úvodná pieseň On My Own je zvláštnou kombináciou starého jazzu so súčasným undergroundovým rockovým pojatím, aranžovaným podobným spôsobom ako popové a rockové nahrávky skladieb v ére sixties, v ktorých boli použité prvky rôznych štýlov jazzu dvadsiatych a tridsiatych rokov dvadsiateho storočia. Príklad z roku 1967: Georgie Fame and the Blue Flames – The Ballad of Bonnie and Clyde. Uvodná časť Party tyme s romanticky bluesovo znejúcou harmonikou hladko prechádza k barovému jazzu a soulu, All My Heroes prekvapí v jej pozadí zvukmi najmodernejšej experimentálnej elektronickej hudby, The Brand New Deal by sa dôstojne vynímala na kompilačnom albume súčasnej lounge music a Lullaby je podivná uspávanka, trošku ponurá, ktorú si viem predstaviť v podaní Nicka Cavea. U nás v NMR by sme mali výčitky svedomia, keby sme album Anthem obišli bez povšimnutia.

Miroslav Potoček (foto: press)