Tinariwen sa na svojom novom albume „Hoggar“ spojili s mladšou generáciou tuaregských hudobníkov, aby vytvorili vibrujúce dielo plné vlniacich sa rytmov zakorenených v ich nomádskej komunite.
Tinariwen ako neľútostní obhajcovia kultúry púštneho pohraničia medzi Mali a Alžírskom si za posledné dve desaťročia získali uznanie svojou zmesou politických textov v jazyku tamašek, synkopických rytmov a vznešených melódií. Na albume „Hoggar“ sa skupina obracia k domovu a potvrdzuje svoju úlohu staršinov tuaregskej hudobnej tradície. Vracia sa k raným rokom tvorby s akustickými gitarami a spoločným spevom pri púštnom táborovom ohni, pričom zároveň odovzdáva pochodeň mladšej generácii hosťujúcich umelcov, ktorí udržiavajú plameň rebelstva a vzdoru nažive.
Gitarová revolúcia v srdci púšte
Púštne blues, známe pod miestnym názvom tishoumaren, našlo v albume „Hoggar“ jednu zo svojich najčistejších podôb, pričom toto dielo stelesňuje cestu do vnútra saharskej identity a kultúrneho odporu Tuaregov. Skupina Tinariwen, ktorej zakladatelia vymenili v osemdesiatych rokoch zbrane za elektrické gitary, na tomto albume demonštruje, že hudba môže byť silnejším nástrojom slobody než akákoľvek vojenská technika.
Samotný názov albumu odkazuje na monumentálne pohorie Ahaggar v južnom Alžírsku, ktoré je pre kočovných Tuaregov nielen geografickým stredobodom, ale aj duchovným domovom a symbolom nezlomnosti. Zvuk albumu je definovaný hypnotickými, cyklickými gitarovými riffmi, ktoré sa vlnia ako piesočné duny pod horúcim slnkom, pričom vytvárajú meditatívny stav, do ktorého sa poslucháč ponára bez ohľadu na jazykovú bariéru. K tejto hypnotickej atmosfére prispievajú aj hostia – jemný akustický minimalizmus švédskeho pesničkára Josého Gonzáleza a emotívny hlas sudánskej speváčky Sulafy Elyas, ktorí dodávajú nahrávke ďalší rozmer globálnej solidarity. Texty piesní sú spievané v jazyku tamašek, a hoci im svetové publikum nemusí rozumieť, emócia assouf, čo v preklade znamená nostalgiu, bolesť z odlúčenia či clivotu, je v každom tóne hmatateľná.
„Našou zbraňou nie je kalašnikov, ale gitara, ktorá rozpráva príbehy, ktoré svet príliš dlho ignoroval.“
Duchovná cesta za horizont hraníc
Gitary v nových skladbách neplačú v klasickom bluesovom zmysle, skôr rozprávajú príbehy o bojoch v púšti, o smäde, o hviezdnej oblohe nad táboriskami a o neuhasiteľnej túžbe po autonómii. Produkcia albumu sa zámerne vyhýbala prehnanej štúdiovej sterilite a namiesto toho sa snažila zachytiť surovosť a autenticitu živého hrania, čo dodáva nahrávke organický charakter. Niektoré nahrávky pôsobia tak, akoby kapela sedela priamo pred vami pri ohni. Skupina potvrdzuje svoju schopnosť pretransformovať lokálnu traumu a kolektívny smútok do univerzálnej umeleckej formy, ktorá rezonuje v koncertných sálach v Paríži či New Yorku rovnako silno ako v dunách Sahary.
„Púšť nie je prázdnota, je to priestor slobody, kde každý tón gitary hľadá cestu k stratenému domovu.“
Každá skladba plynie v strednom tempe, ktoré pripomína rytmus chôdze ťavy, čím podnecuje poslucháča spomaliť a vnímať čas v jeho cyklickej podstate, ďaleko od lineárneho zhonu západnej civilizácie. Význam tohto albumu spočíva aj v tom, že pripravil pôdu pre celosvetový úspech tuaregskej hudby a ukázal, že aj z izolovaných oblastí konfliktov môže vyvrieť niečo hlboko humánne a krásne. Hudobníci tu vystupujú ako básnici púšte, ktorí namiesto lacných hitov ponúkajú duchovnú potravu a svedectvo o prežití v nehostinných podmienkach, pričom ich gitary slúžia ako most medzi minulosťou predkov a neistou budúcnosťou mladých generácií Tuaregov.
Kľúčovým slovom albumu je „assouf“. Označuje pocit spirituálnej prázdnoty, nostalgiu za starými časmi a bolesť z odlúčenia. V nových textoch sa často spomína noc, oheň a ticho púšte. Často sa tiež objavujú metafory o „zobudených levoch“ alebo „synoch vetra“, ktorí sa nenechajú spútať hranicami, ktoré do piesku nakreslili koloniálne mocnosti. Kritizujú nečinnosť vlád a vyzývajú mladú generáciu, aby nezabudla na svoj pôvod.
Pri počúvaní tohto albumu sa človek neubráni pocitu, že sa stáva svedkom niečoho posvätného, čo presahuje bežný rámec populárnej hudby a dotýka sa samotnej podstaty ľudskej existencie, slobody a vzťahu k rodnej zemi. Aj preto sme sa rozhodli ho zaradiť do rubriky „Album týždňa“ v našom online vysielaní na platforme Mixcloud.
Róbert Gregor (foto: press Tinariwen)
