Spevák, skladateľ gitarista Jono Heyes sa narodil na Južnom ostrove Nového Zélandu, pre ktorý s obľubou používa maorské meno Aotearoa. V roku 2007 založil skupinu Mama Yeva, ktorá funguje ako večne premenlivý hudobný projekt, akcentujúci hudobnú pestrosť aj neustály pohyb medzi žánrami i kultúrami. Čo dokumentuje aj jeho doterajšia história: v zostave sa vystriedalo cez päťdesiat muzikantov či speváčok, koncerty sa konali vo viac ako desiatke krajín.
Ak chápeme hudobnú stránku projektu ako oslavu štýlovej diverzity, textovým posolstvom je zachovanie biologickej diverzity, čo je téma ekologická s nadväzujúcimi spoločenskými faktormi. Jono je presvedčený, že podobné hrozby, ktoré ničia prírodu, sa dotýkajú aj hudby. „Mali by sme sa pýtať, ako došlo k tomu, že kedysi živelnú a spontánnu hudobnú tvorbu ovláda čím ďalej viac marketing. Žijeme nielen na pokraji masového vymierania druhov, ale tvár mení aj hudba, manipulovaná korporáciami. „V hudobnej tlači to bola horúca kauza niekedy pred pätnástimi rokmi, keď sa veľké hudobné vydavateľstvá začali ďalej spájať, aby posilnili svoju dominantnú pozíciu. Následné zmeny predstavujú nezvratný proces, ktorý pokračuje dodnes a zasahuje aj koncerty a médiá. „Tak napríklad americké FM radio, kedysi spojené s konjunktúrou alternatívnych žánrov, sa stalo v USA korporátnym nástrojom,“ vysvetľuje Jono.
Vlani vydal so skupinou Mama Yeva svoj posledný album 9 Pilgrims. Celý projekt sa rodil v širšej spolupráci, na ktorej sa podieľal renomovaný novozélandský skladateľ Trevor Coleman, mimochodom trikrát nominovaný na cenu Emmy, čo je paralela Grammy, zameraná na scénickú televíznu tvorbu. K ďalším členom „teamu“ patria speváčky Beata Bocek z Česka a Francesca Baines z Írska, švajčiarsky multiinštrumentalista Samuel Hagmann, basista Carl Gelling z nového Zélandu, český filmový skladateľ Tomáš Háček, výtvarníčka Petra Jiroušková, fotograf Jan Šírek a renomovaný štúdiový inžinier Jerry Boys, držiteľ celkom štyroch cien Grammy.
Za dôležitú súčasť svojej tvorby považuje Jono Heyes aj nehudobné prvky: zvukové citácie, obrázky v booklete, mostíky medzi skladbami. „Ja to nazývam meta-kontextualizáciou. Album tým dostáva myšlienkový rámec, do ktorého potom vkladám zvuky a tie fungujú ako farby na plátne. Napríklad v skladbe Martin and John som v závere použil citáciu z Martina Luthera Kinga, ktorý u zasväteného poslucháča spustí prúd myšlienok a človeku dôjde širší kontext.“ Ďalšie skladby albumu sprevádzajú citácie z Lennona, sufijského básnika Rumiho, aj z Biblie. Rada referencií je pritom na hranici rozpoznateľnosti, čo je zámer, človek musí vyvinúť vlastné úsilie, nie je populisticky manipulovaný. Príkladom sú ilustrácie v booklete tvoriace pozadie textov: až keď sa človek pozrie pozorne, dešifruje tvár Louisa Armstronga. Podobnú techniku náznakov používa aj Jono ako hudobník: s impulzami, ktoré u iného pôsobia ako energické gesto, si Jono pohráva ľahkou rukou, výsledky sú z polovice transparentné ako impresionistické ťahy štetcom.
Začiatkom roku 2018 žil Heyes s rodinou v Brne a plánoval koncerty, na ktorých sa mali podieľať Trevor Coleman, basista Peter Tichý, huslistka a speváčka Anna Štěpánová, Beata Bocek aj jej švédsky partner Christoffer Strandh. Jeho hudba je jednou z dvoch tém nasledujúceho rozhovoru. Tým druhým je Nový Zéland, krajina, ktorá sa u hudobnej aj všeobecne kultúrnej komunity stala tajomnou a lákavou destináciou.
Aké to je pre hudobníka vyrastať Novom Zélande? Premietne sa perspektíva extrémne vzdialených ostrovov aj do hudobného názoru?
Vyrástol som v dedine u opustených baní na zlato v blízkosti hôr Kakanui ďaleko na juhu ostrova Te Wai Pounamu, čo maorsky znamená Zem zeleného kameňa. Od hôr je to iba 60 km k Tichému oceánu. Južný ostrov je z oboch častí Nového Zélandu väčší, Severný je menší, ale ľudnatejší. Obe časti oddeľuje Cookova úžina, na západe je búrlivé Tasmánske more a na juhu a východe Pacifik.
Keď sa moji rodičia rozišli, bolo mi päť rokov a moja matka sa zoznámila s dôkladným a svedomitým mužom, ktorý na Nový Zéland utiekol z Nemecka pred studenou vojnou a hrozbou jadrového konfliktu. Presťahovali sme sa k nemu domov, na stene mojej izby visela satelitná mapa sveta, ktorú som užasnuto pozoroval. Nad mapou bol nápis v nemčine: jedna polovica sveta nemôže žiť bez druhej polovice.
V našom domove pod horami sme mali neustále hostí z Európy. Naša domáca zbierka kaziet vtedy získala výrazné globálne rysy: Georges Moustaki, Paco Peea, Georges Brassens, Donovan, Paul Simon, Bob Dylan, John Lennon. V knižnici bol životopis Nelsona Mandelu a autori ako Steinbeck, Hermann Hesse, dokonca aj Kundera. Moja výchova teda nebola na miestne pomery úplne obvyklá, čo formovalo moje neskoršie názory.
Z akých miest prišlo dnešné obyvateľstvo Nového Zélandu? Pýtam sa preto, že napríklad pri formovaní hudobnej scény v USA či Kanade zohrali veľkú úlohu Íri a Škóti.
Väčšinu prisťahovalcov tvorila stredná a robotnícka trieda z Británie. Ich cieľom bolo vymazať miestnu kultúru, zabrať čo najviac krajiny a na nej replikovať britský model. Boli ozbrojení, šírili choroby a podarilo sa im dokonale vytesniť domorodú kultúru. Samozrejme, že britská invázia so sebou priniesla aj škótske gajdy či írske piesne.
A keď sa pozrieme do súčasnosti: premieta sa nejako odľahlosť krajiny do ponuky kapiel, ktoré prichádzajú na turné? Napríklad tak, že filtrom prejdú len superhviezdy?
Klasický vzorec prevláda… Kapela odohrá zvyčajne jeden koncert na futbalovom štadióne v Aucklande pre mainstreamové publikum, ktoré ako novozélandske ovce sleduje módne trendy. Muzikanti si potom šnupnú kokaín, alebo poraňajkujú energetický nápoj a nasadnú na lietadlo do ďalšieho veľkomesta. Ale máme Womad v Taranaki, na západnom pobreží Severného ostrova, kde hrali Toumani Diabate, Taraf de Haidouks, Femi Kuti. Ani tieto kapely ale nerobia turné na ďalšie miesta, čo je škoda. Takže, šnúry hrajú skôr menšie a finančne menej náročné kapely, z Česka to boli napríklad Dva, či Už sme doma. Naplánovať menšie koncerty je ľahšie zvlášť v lete, keď naviac prebiehajú miestne festivaly. Keď som napríklad pred štyrmi rokmi vyrazil na túru a stopoval, zastavil ma gitarista od skupiny Dva a nakoniec sme si vymenili naše nahrávky. Veľmi ma baví to, čo robia.
Pre mnoho cudzincov sa Nový Zéland stal kultovým cieľom. Nie je teda vďaka svojej odľahlosti vaša krajina tiež žriedlom nejakých neobvyklých trendov?
Nový Zéland má auru exotiky, ničím neobmedzenej divočiny. Sčasti to je pravda, sčasti ale už nie. V horách na západnom pobreží sú čarovné lesy, ktoré spadajú priamo do oceánu, existujú skryté chodníky a tajomné miesta odrezaná od civilizácie. To je tá skutočná mágia, ktorá láka cudzincov.
Ale zároveň naznačujete, že táto rozprávka už z časti skončila?
Bohužiaľ, už skoro tisíc rokov to nie je pravda. Ničenie prírody začalo príchodom Maorov niekedy roku 1100 po Kristovi. Prvá fáza osídľovania spôsobila vymretie najväčších vtákov. Napríklad skutočnou raritou bol nelietavý vták Moa, vysoký tri a pol metra, a obrovitý Haastov orol. Je zaujímavé, že Maorovia si tie následky uvedomovali a dokázali ich regulovať, napríklad tým, že vyhlásili určité oblasti za posvätné a zakázané.
Po britskej invázii bola veľká časť krajiny transformovaná na poľnohospodárstvo. Ale skutočným koncom rozprávky je proces anglicky označovaný ako „corporatization“, čo je obdoba privatizácie, pričom majetok získavajú veľké korporácie. Tým najväčším zlomom je chov hovädzieho dobytka a mliekarenský priemysel.
Štatistiky uvádzajú, že hospodárske zvieratá produkujú na Novom Zélande viac skleníkových plynov ako autá.
Kravy pri trávení vypúšťajú do atmosféry metán a turistov by určite prekvapilo, že naše rieky sú otrávené kravským hnojom a močovkou.
K propagácii prírody Nového Zélandu výdatne prispelo, že práve u vás sa natáčala filmová trilógia Pán prsteňov.
Áno, naša vláda investovala viac ako 100 miliónov novozélandských dolárov do filmovania Pána prsteňov, zábery boli starostlivo volené, aby vytvárali marketingovú kampaň na prilákanie turistov. Ale všetky reklamy fungujú rovnako: somár ide za mrkvou, ale orol lieta vyššie a má väčší prehľad, než sa spustí strmhlav na králika.
Premietla sa nejako maorská hudobná tradícia do miestnej hudby? Najznámejším príkladom je svetoznáma operná speváčka Kiri Te Kanawa, ktorá je z časti maorského pôvodu. Ale popri spevu patria k pacifickej tradícii aj štrbinové bubny, ktoré dokážu vytvoriť snáď ešte silnejšiu smršť ako africké rytmy. Možno teda u Novozélanďanov čakať nejaký vyvinutejší cit pre rytmus?
Maorská kultúra bola dlho potlačovaná, teraz sa vracia s hrdosťou a rešpektom a tiež s príchuťou komerčnej exotiky. Turistické obchody so suvenírmi v Rotarua vo vulkanickom centre Severného ostrova prosperujú. Ale štrbinové bubny, ktoré nájdete v celom Pacifiku, sa bohužiaľ do novozélandskej hudobnej kultúry nevtlačili. Spolupráca s maorskými a tichomorskými muzikantmi je ale jedným z mojich budúcich projektov.
Prenikol maorský jazyk do literatúry, učí sa na školách?
Po dlhoročnom vytesňovaní sa dnes maorčina učí na základných školách, prenikla na univerzity a dokonca má svoj televízny kanál. Súvisí to aj s rozložením populácie, najviac Maorov žije na severe.
Aký cudzí jazyk sa najčastejšie vyučuje v škole?
To je riadené komerčným dopytom a vzhľadom k našej zemepisnej polohe je to v posledných rokoch mandarínska čínština.
Prečo ste nazval svoj album 9 Pilgrims? Je za tým nejaký skrytý príbeh, alebo je dôvodom 9 piesní albumu?
Ja svoju cestu životom chápem ako post-jungovské hľadanie univerzálnej tváre ľudstva. Všetko má skrytú vrstvu, takže 9 Pilgrims je 9 mýtických pútnikov, ktorí sa vydali na cestu cez planétu uprostred 6. masového vymierania druhov, pozerajú sa ľudstvu do očí a pokladajú dôležité otázky, ako napríklad v skladbe Standing Rock Children – jej témou sú protesty proti stavbe ropovodu cez územie indiánskych kmeňov v USA. Skladba Martin and John je venovaná odkazu Martina Luthera Kinga, Johna Lennona a Ghandiho.
V úvodnej skladbe Coucou Mon Ami spievate francúzsky, v booklete sú čierne deti v pozadí, je za tým nejaký príbeh?
Album obsahuje 4 jazyky, španielčinu, francúzštinu, angličtinu a máličko maorčiny. A ten príbeh inšpirovala náhoda: keď mi bolo 15, stretol som krásnu mladú Tahiťanku, ktorá hovorila po francúzsky. Fotka afrických detí stojí oproti usmievajúcemu sa francúzskemu chlapcovi, ktorý na samom začiatku albumu hovorí: „Milujem všetko, čo je na tejto zemi“. Čo je v skutočnosti kľúčové posolstvo albumu. Pre mňa je hudba šancou dať hlas tiež tým, ktorým je to odopreté.
A text k piesni Happy má na pozadí zrejme fotku Louise Armstronga. Aj on vás inšpiroval?
Áno, Armstrong je trochu nezreteľný, ale našiel ste ho! Bol pre mňa archetypom šťastia, ako horúce španielske slnko, ktoré sa prediera anglickým dažďom. Tento druh radosti je veľmi dôležitý. Louis všetkým pripomína, aké dôležité je nosiť trochu slnka vo vreckách, ja s ním súhlasím a albumom šírim detskú veselosť. Chcel by som, aby ľudia milovali tento svet, podobne ako keď Louis spieval Wonderful World.
On bol svojou radosťou povestný, ale tú posilňovali aj nie celkom legálne prostriedky, ktoré si vozil zo zahraničných ciest. „Koncom päťdesiatych rokov vymenoval americký State Department Armstronga veľvyslancom dobrej vôle a vyslal ho na turné po Európe a Ázii. Vzhľadom k svojmu povereniu bol Armstrong zvyknutý vždy bez kontroly prejsť colnú prepážku, ale v roku 1958 ho na letisku poslali na prehliadku batožiny a v kufri mal akurát kilo a pol trávy. Súhrou náhod tam práve v tej chvíli prechádzal jeho veľký fanúšik, vtedajší „vice president“ Richard Nixon a ponúkol mu, že mu pomôže s kuframi. Vyľakaného trubkára tak zachránil pred veľkým malérom.“
Ako sú v tejto oblasti tolerantné autority na Novom Zélande?
Aj keď ja osobne tento druh občerstvenia nevyhľadávam, naša krajina sa prebúdza z veku temna. Aj malé množstvo bolo pokutované a pestovatelia od určitého počtu rastlín končili vo väzení. Nová koalícia ľavice a zelených ale plánuje referendum, ktoré by nás mohlo nasmerovať na cestu kalifornskej, či holandskej dekriminalizácie s dôrazom na osvetu.
Jedna z medzinárodne najznámejších novozélandských skupín, Fat Freddie’s Drop, sa vo svojom názve inšpirovala undergroundovým komiksom z éry hippies. Aký status má u domáceho publika?
Je to legenda, ktorá by si zaslúžila bronzovú sochu niekde pri hlavnej diaľnici vedľa tej najväčšej farmy. Najcennejšie na nich je, že prekročili všetky vekové aj spoločenské hranice naprieč publikom a rovnako ako marihuana prenikli na grilovacie party bohatých aj chudobných. Ide o celoštátny fenomén, dub reggae u nás bolo po 15 rokov najväčším trendom letných festivalov. Jazzová príchuť Fat Freddie ‚s je ale súčasťou masívnejšej vlny, do ktorej patria aj ďalšie kapely ako Salmonella Dub.
A nehrá reggae, vďaka protestnému náboju, nejakú podobnú úlohu v maorskej populácii, ako to napríklad bolo v Afrike?
Áno, ale nejde toľko o reggae ako skôr o postavu Boba Marleyho čoby domnelého mesiáša. Zájdite domov k akémukoľvek maorskému muzikantovi starej školy a narazíte na portrét Marleyho na šatke, pivnom krčahu, spodnom prádle či šnúre na bielizeň. Pre nich to je muž s čiernou kožou, ktorý spieval s iskrou a hrdosťou proti koloniálnemu panstvu a mieril vysoko. V tomto skorumpovanom svete je veľmi ľahké sa s Marleym identifikovať, ako pre Maorov tak i pre iných.
Vráťme sa k vášmu CD. Často opúšťate rytmický sprievod, držíte sa voľne plynúcej melódie, čo je postup bežný vo východnej hudbe, používaný vždy v úvode skladby – v Turecku pod menom taxim, v Indii ako alaap. Ide skutočne o paralelu?
Áno, v niektorých skladbách mám krátky vokálny či inštrumentálny úvod, bez rytmického pulzu, funguje to podobne ako alaap, cieľom je vytvoriť príležitosť na sústredenie, vyjadriť rešpekt k téme. To je podobná chvíľa, ako keď začnete zakladať oheň, alebo keď sadíte semienko, z ktorého potom vyrastie pieseň vo svojej konečnej veľkosti. Ten chýbajúci pravidelný rytmus pritom vytvára priestor pre inštinktívny, a úplne prirodzený pulz, vychádzajúci z frázovanie, ktorý až dodatočne získa nejaký poriadok. Podobne ako vetvy stromu, z ktorých každá je iná, ale vychádzajú z rovnakého kmeňa.
Spomínam si, že s podobnou kombináciou akustických nástrojov, komorného zvuku a premenlivého rytmu, vytváraného podľa vysoko osobného a takmer rozprávačského spevu, pracovali v 60. rokoch minulého storočia skupiny ako Incredible String Band alebo Dr. Strangely Strange, čo je ale zrejme náhoda?
Je, asi sme sa každý vlastnou cestou dopracovali k podobnej metóde, rád si tie skupiny vyhľadám. Tú metaforu so stromom možno rozvinúť ďalej: keď sa pozriete napríklad na dub, spoznáte čo je to za strom, viete tiež, že nie všetky duby vyzerajú rovnako. Podobne je to s hudbou a spontánnosťou, z jedného semienka sa môže vždy vyvinúť iná podoba skladby.
Ako ste sa vlastne stretol s Trevorom Colemanom? K celebritám jeho formátu sa predsa nie je ľahké sa dostať?
Bol to reťazec náhod. Kamarát ma pozval na univerzitu na koncerty prednášajúcich a Dr. Coleman hral ľavou rukou na klavír v afrokubánskom štýle a v pravej mal trúbku. Koncert som hlboko vnímal, akoby sa cez mňa valili hudobné zážitky z mnohých častí sveta. Vzbudilo to vo mne silnú inšpiráciu. Bol so mnou môj spoluhráč a dobrý priateľ Michael a ja mu povedal: „S týmto chlapíkom si musím zahrať.“ A o dva týždne neskôr som náhodou hral v indickej reštaurácii, kam sa Dr. Coleman prišiel najesť. Po jednej z piesní za mnou prišiel so svojou ženou a povedal, že ho zaujíma čo robím a prečo teda neskúsiť niečo spoločne.
Ďalšie zaujímavé stretnutie bolo s českou speváčkou Beatou Bocek, ktorá hosťuje na vašom albume 9 Pilgrims. Trevor Coleman ju prizval na svoju nahrávku One Moment. Ako sa to stalo?
Keď Beata prišla na Nový Zéland, naplánovali sme dvojitý koncert v mojom domovskom meste Dunedin a pozval som Trevora, aby so mnou hral sóla. Keď Beata začala spievať, jeho oči sa rozsvietili ako východ slnka. Jeho tvár žiaril obdivom. Vedel, že presne tento spev potrebuje pre tretí diel svojej trilógie, ktorú práve dokončoval. Takže o týždeň neskôr prebehlo kúzelné natáčanie v jeho štúdiu s výhľadom na Pacifik.
Aká náhoda vás priviedla do Českej republiky a na Slovensko? Bolo to pred Beatou alebo po?
Ten príbeh má rad postáv ktorých osudy sa neustále prepletajú. Prvým bol cestovateľ a fotograf Jan Šírek, ktorý na jednom z mojich koncertov v Dunedin sedel pri ohni a počúval. Potom som ho náhodou stretol na ulici a pozval ho, aby u mňa zostal, osprchoval sa a vypral si bielizeň. Býval u mňa niekoľko mesiacov. Jan bol tým, kto spustil domino efekt, ktorý mi priviedol do cesty toľko úžasných slovenských ľudí.
Beata je stále nedocenenú speváčkou, ktorá zaslúži širšie uznanie. Môžete teda presnejšie popísať, čím vás i Trevora očarila, alebo zohralo úlohu to, že bola v správnom čase na správnom mieste?
Beata je úplne autentická a jej hlas pritom ponúka toľko rôznych príchutí, ktoré sa prelínajú s jej moravskými a sliezskymi koreňmi. Pre mňa je to úplne jedinečná folková impresionistka. Takže pre album 9 Pilgrims to bola tou najlepšou voľbou: krehkosť a sila dohromady.
Teraz žijete v Brne. Máte nejaké ďalšie spoločné plány?
Určite – na leto 2018 plánujeme české a európske turné s Trevorom Colemanom, Beatou Bocek, jej partnerom Christofferom Strandhom zo Švédska a basistom Petrom Tichým. A potom mám veľa nevydaných skladieb, ktoré by vystačili tak na 3 albumy, takže aj to je priestor pre Beatu.
Tou najváženejšou postavou vo vašom príbehu je Jerry Boys, maestro medzi velikánmi zvukárskej profesie, ktorý začínal v Abbey Road s Beatles a v Havane natáčal Buena Vista Social Club či gitaristom menom Ali Farka Touré na jeho farme na rieke Niger. Získať k spolupráci niekoho tak vyťaženého asi nebolo ľahké?
Začalo to po našom turné v Európe, kedy sme si s basistom Carlom Gellingom požičali auto a vydali sa na 2000 km dlhú cestu do Sevilly, kde sme mali natáčať živý album. Môj prvý album Le Fisherboy sa vtedy veľa hral v španielskom rozhlase RTVE a tak som sa dohovoril s ich redaktorkou a DJ-kou Larou Lopez na rozhovore. Počas nášho rozprávania často spomínala fenomenálne projekty Jerry Boys a odporučila ho ako partnera. Čoskoro som objavil, že natočil veľa ďalších albumov ktorá mi prirástli k srdcu, vrátane Toumani Diabateho. Poslal som mu nahrávku a on mi odpovedal, že tá moja rozmanitosť štýlov sa mu páči a ponúkol teda, že k albumu pridá pár finálnych úprav a vytvorí master na výrobu CD. Čo by samozrejme nebolo možné bez finančnej podpory zo strany Arts Council na Novom Zélande. Jerry zvuk nahrávok obohatil o svieži vietor z Cornwallu aj príchuť čokolády a výsledok sa mi veľmi páči.
Petr Dorůžka (foto: Jono Heyes press)
