Album „A Djinn and a Hunter Went Walking“, ktorý nahrali balafonista Neba Solo a hráč na lutnu donso n’goni Benega Diakité z Mali, nám prináša hneď niekoľko prekvapení. Tým najmenším z nich je skutočnosť, že ide o absolútne úchvatnú hudbu.
Album vyšiel v americkom vydavateľstve Nonesuch, v ktorého katalógu veľa tradičnej západoafrickej hudby nenájdete, no má to svoje vysvetlenie. Vydavateľstvo sa totiž dohodlo na spolupráci s legendárnym britským producentom Nickom Goldom. Ten v minulosti stál za prelomovými nahrávkami Buena Vista Social Club, Aliho Farka Tourého či Oumou Sangaré. Do budúcnosti sa dohodli, že pre Nonesuch bude pod značkou Etoile Audio pripravovať ďalšie podobné nadčasové albumy.
Ďalším prekvapením je samotná dvojica malijských majstrov. Obaja pochádzajú z odlišných hudobných kultúr. Nie je práve bežné, aby sa spojil predstaviteľ starobylej a veľmi špecifickej loveckej hudby z regiónu Wassoulou (ktorá chráni lovcov pred zlými duchmi) s balafonistom z poľnohospodárskeho národa Senufo, zvyknutým sprevádzať farmárov pri práci na poli. Ako uznáte, ide o dva úplne odlišné svety.
Aj to má však svoje vysvetlenie. Keď Nick Gold v roku 2009 pripravoval nový album „Seya“ malijskej speváčky Oumou Sangaré, pochádzajúcej z Wassoulou, Benega Diakité bol pevnou súčasťou zostavy. Gold však vtedy v Bamaku počul hrať neznámeho balafonistu Neba Sola a ani na chvíľu nezaváhal. Obaja hudobníci potom speváčku sprevádzali mnoho rokov. Keď im Gold minulý rok ponúkol možnosť nahrať spoločný album, vraj mali obrovskú radosť, že sa pustia do nového dobrodružstva.
„Keď som tie nahrávky prvýkrát počul pustené naplno cez obrovské reproduktory na dvore v Bamaku, úplne ma to odfúklo,“ povedal Nick Gold.
Prečo nové? Nuž, do hry vstúpil aj britský hudobník a producent Sonny Johns s myšlienkou podporiť výlučne akustickú hudbu mellotronom, basovou gitarou, klasickou gitarou a hlavne sláčikovým kvartetom. To vysvetľuje ďalšiu jedinečnosť – pre label Nonesuch charakteristickú –, a to spájanie hudobníkov z rôznych krajín a žánrov. Za aranžmány sláčikov bol totiž zodpovedný britský pesničkár John Elliott, ktorý vystupuje s priateľmi pod názvom The Little Unsaid.
Od osemstoročného dedičstva k reggae a sláčikom
Drevený balafón pripomínajúci xylofón patrí medzi najstaršie západoafrické nástroje a jeho pôvod sa odhaduje na osem storočí. Spolu s malijským národným eposom o kráľovi Sunjatu Keitovi je zaradený na zoznam kultúrneho dedičstva UNESCO. Konštrukčne sa jeho regionálne verzie nelíšia, avšak majú iný počet rezonančných dosiek a ladenie. Neba Solo zostáva verný pentatonike používanej u národa Senufo. Keďže sa však v mladosti zamiloval do reggae, pridal k nástroju ďalšie basové dosky, čo mu umožňuje sprevádzať na balafóne aj kapely s bicími. Čoskoro sa preslávil po celej krajine, a keď sa v roku 2002 v Mali konal Africký pohár národov vo futbale, poverili ho dokonca napísaním hymny.
Neba Solo spolu s Benegom Diakitém najprv navrhli Nickovi Goldovi skladby známe v celej západnej Afrike v čisto akustickej podobe. Keď mu ich však zahrali spolu so speváčkami, producenta napadlo posilniť ich dynamiku ďalšími nástrojmi a sláčikovým kvartetom. A potom už bol len krôčik k tomu, aby pozvali spomínaných Britov a mohol vzniknúť album takejto nesmiernej krásy.
Rozlúštiť názov „A Djinn and a Hunter Went Walking“ (Džin a lovec sa vybrali na prechádzku) asi nebude pre znalcov malijskej hudby veľkým problémom. Pre tých, ktorí o nej naopak nevedia nič, dopĺňame, že odkazuje na tajomného džina (darcu balafónu prvému griotovi v histórii) a na lovca z regiónu Wassoulou, ktorého pred zlými duchmi pralesa chráni práve lutna donso n’goni.
Jiří Moravčík, preklad NMR (foto: press)
