Ry Cooder – The Prodigal Son (Fantasy, 2018)
A znova vystrčil hlavu – Američan Ry Cooder, neúnavný experimentátor.
To je celý on, nedá pokoj a nedá … A dobre, že nedá, pretože bez neho by to v hudobnom dianí bolo menej zaujímavé. Experimentuje však inak, ako od experimentátorov očakáva väčšina priaznivcov experimentálnej hudby, bez šokujúcich zvukových efektov, pritom kladie dôraz na príťažlivé melódie. Neodtŕha sa od tradičnej hudby, naopak, oživuje ju (predovšetkým blues) a na jej základe vytvára nové fúzie. Jeho prístup k tvorbe je priam muzikologický. A ako to dopadlo? Šesťkrát bol poctený Grammy Award. Okrem toho v časopise Rolling Stone sa objavil na ôsmom mieste medzi sto najlepšími gitaristami na zemeguli. Počas jeho umeleckej kariéry spolupracoval s veľkým množstvom významných hudobníkov a skupín (Rolling Stones, Captain Beefheart, Eric Clapton, Neil Young, Van Morrison, Taj Mahal, Ali Farka Touré).
Ak by náhodou niekomu jeho meno nič nehovorilo, „možno“ by pomohlo spomenúť Buena Vista Social Club (Festival Pohoda). Bez Coodera by sa totiž svet o týchto úžasných Kubáncoch nedozvedel. A od nich sme, samozrejme, už len krok od rovnomenného filmu režiséra Wima Wendersa, s ktorým Cooder spolupracoval ako skladateľ a aranžér aj na hudbe k melodramatickému road movie Paríž, Texas (1984).
Teraz sa dnes už 71 ročný veterán Cooder prihlásil o slovo s novým albumom The Prodigal Son. Filozofia tohto albumu sa odvíja z evanjelií, vťahuje nás do sveta spirituality, duchovnosti. Po stránke inštrumentálnej je to album pestrý, Cooder hrá na gitary, basu, bendžo, mandolínu, klávesové nástroje. Nadväzuje na jeho blues rockové obdobie v časoch „seventies“. Kto sa obáva, že bude pariť nejaké staré blues rockové knedle, môže obavy zahodiť za hlavu.
The Prodigal Son síce prekypuje tradíciou i blues, občas sa ozve aj blues rock, no niektoré skladby sú hotovými hádankami pani fúzie.
Veľkú silu presvedčivosti má napríklad Cooderova skladba Jesus And Woody, pomalá, zádumčivá balada venovaná zakladateľovi amerického folkového hnutia Woodymu Guthriemu (1912 – 1967), preslávenému nápisom na jeho gitare – Tento nástroj zabíja fašistov! Veľmi zaujímavá je aj pieseň Gentrification, kúsavá sociálna satira s akustickými a elektrickými gitarami, nahrávaná v nigérijskom štýle hi-life, ktorú Cooder zložil spolu s jeho synom. Pocit pohladenia duše by mala vyvolať snivá Harbour Of Love, oduševnená, zvukomalebná, s country-gospelovým výrazom.
Cooderove blues roka 2018 je takmer dokonalé a … „worldové“. Cooder ním dosiahol bezkonkurenčný status. Na rozdiel od mnohých jeho súčasníkov má stále čo povedať. Mohli sme si dovoliť toto jeho filigránske blues obísť? Nie. Takže nech sa páči, ovoňajte ho, ochutnajte, vypočujte, alebo nejako inak po svojom otestujte, len ho (možno vo vašom vlastnom záujme) ani vy neobíďte.
Miroslav Potoček (foto: archív)
