Akoby sedem hlavných hriechov ľudstva nestačilo, galícijské ženské vokálne trio Tanxugueiras ich navrhuje rozšíriť o ďalšie tri: patriarchát, nepriateľstvo a homogenitu. Nový vek, ako by povedal klasik. Každopádne ponúkame ešte jeden: za hriech možno považovať aj to, že nespoznáte album „Diluvio“.
Predovšetkým si vážte ich krajanku Mercedes Peon a obdivujte Rosalíu s Lidou Pimienta. Už len to hovorí o tom, ako Tanxugueiras – tri mladé moderné ženy – pristupujú bez strachu ku galícijskému umeniu pandereteiras.
„To, do čoho sme sa narodili a čo je naše, je jednoducho naše a ak nebudeme brániť naše tradície, nikto iný to za nás neurobí,“ povedala Aida Tarrío, ktorá v súčasnosti spolu s dvojčatami Sabelou a Olayou Maneiro zažíva vrchol kariéry s európskym dosahom.
Vokálne trio vzniklo pred siedmimi rokmi s ambíciou spievať na dedinských festivaloch. Vďaka počiatočnému úspechu u profesionálov tušilo, že má na viac, no napriek tomu hranice Galície neprekonalo.
Ale po vydaní takmer revolučného albumu „Contrapunto“ v roku 2019 sa chýry o energickom a dobrodružnom triu šírili rýchlosťou svetla, a keď Tanxugueiras čoskoro prijali sviatosť elektroniky, hip-hopu, popu a trapu, k odborníkom sa pridala galícijská mládež, oslnená moderným zvukom tria a strhujúcimi koncertmi, ktoré kapelu sprevádzali.
Tanxugueiras prerazili na festivale Womex
Neskôr počas súťažného festivalu v Benidorme Tanxugueiras doslova pobláznili celé Španielsko čo spôsobilo, že víťaza delegovali na Veľkú cenu Eurovízie. Hoci za pieseň „Terra“ získali od divákov najvyšší počet hlasov a znalcov si získali tiež na svoju stranu, porota na zdesenie všetkých napokon uprednostnila popovú speváčku Chanel. Pre Tanxugueiras to bola na jednej strane trpká skúsenosť s ťažkosťami pri prenose tradičnej hudby do hlavného prúdu, na druhej strane sa nemohli stať slávnejšími. Španieli sa takmer začali učiť galícijský jazyk galego, ktorému, podobne ako my, nerozumejú.
Galíciu, severozápad Španielska a katedrálu v Santiagu de Compostela kedysi pre svet objavila írska skupina The Chieftains. Ale vedomie konca svätojakubskej púte držalo Galíciu v pasci dosť dlho: Kelti tu žili a stále hrajú, začalo sa hovoriť. Potom na scénu vstúpila speváčka a hudobníčka Mercedes Peón, zabúchala do tamburíny, zakričala, akoby ju brali na nôž, a nebolo pochýb: galícijskému keltstvu odzvonilo.
Pandereitas, ako sa nazývajú miestne ženy s tamburínami, mali oveľa bližšie k Afrike ako k Írsku
Krikľavý zborový spev pandereitas bol bližší fínskym divým ženám z Värttinä. Pandereitas boli vždy ochrankyňami tradícií a hoci to boli chudobné, nevzdelané dedinské ženy, v skladaní hudby a písaní ľudovej poézie sa vyrovnali veľkým básnikom.
Neobyčajnú spevácku tradíciu zadupala do zeme Frankova diktatúra a trvalo dlho, kým sa Mercedes Peón opäť presadila medzi verejnosťou. Jej nasledovníci síce postupne prešli od starých piesní k vlastnej tvorbe, ale to nič neubralo na autenticite a hudobnej identite galícijských pandereitas. Typickým príkladom je skladba „Averno“ so španielskym raperom Raydenom.
„Život nám povedal, ktorým smerom sa máme uberať a my sme ho nasledovali. Napriek tomu, že používame elektroniku, vždy zostaneme pandereteiras s tamburínami,“ hovoria Tanxugueiras a na svojom novom albume „Diluvio“ rozširujú tradičnú ľudovú poéziu o súčasné témy.
Názov odkazuje na biblickú potopu, dávny boží súd nad ľudstvom. Cieľom tria je spochybniť a postaviť na hlavu vnucované katolícke presvedčenie o údajnej vine obsiahnutej v siedmich hlavných hriechoch. Preto z pozície feministiek, pozorovateliek globálneho diania hádžucich všetko do jedného vreca a revivalistiek pridávajú do svojich originálnych skladieb ďalšie tri hriechy: patriarchát, nepriateľstvo a homogenitu.
„Veríme, že je možné znovu naučiť sa žiť inak a podľa iných pravidiel. Inkluzívnejšie, rozmanitejšie a rovnoprávnejšie,“ vysvetľujú Tanxuguiras svoj zámer spievať piesne o slobode a hodnotách národnej identity, ktorú symbolizuje jazyk galego.
Jiří Moravčík a NMR (foto: press Tanxugueiras)
