Americká skupina The Last Poets pôsobí na scéne viac ako päťdesiat rokov. V začiatkoch sa dalo o nich hovoriť ako o priekopníkoch ranného rapu, no vďaka albumu „Africanism“ ich hlas neutícha ani v súčasnosti.
Pred šiestimi rokmi im vyšiel album „Understand What Black Is“, ktorým sa kapela silným hlasom pripomenula. Už v tom čase sme tento album zaradili medzi najlepšie nahrávky roka a aj preto ich novinku neobídeme v rubrike „Album týždňa“.
Umelecká rôznorodosť
The Last Poets vznikli 19.5.1968 v newyorkskom Marcus Garvey Parku na narodeniny Malcolma X, ktorý bol zároveň jeden z ich zakladajúcich členov. Druhým dôležitým členom skupiny bol Jalal Mansur Nuriddin, ktorý zomrel v roku 2018 vo veku 74 rokov.
Od roku 1997 prežívala skupina turbulentné časy, prešla rôznymi zmenami, pričom nikdy sa nestarala o revolučnú symboliku. Ich tvorba bola postavená na umeleckej rôznorodosti a identite viacerých sólistov pozostávajúcich z arabských a afrických prisťahovalcov. Na posledných albumoch si plášť „posledných básnikov“ na seba obliekli Umar Bin Hassan, Abiodun Oyewole a Suliaman El-Hadi.
„Sú to Poslední básnici. Práve preto by sme si ich mali teraz uctiť, pretože sme si ich toľko rokov nectili…“
Veľkolepý návrat
V roku 2018 sa zostávajúci členovia skupiny pustili do úspešného návratu s už spomínaným albumom „Understand What Black Is“, ktorý si vyslúžil priaznivé porovnanie s ich zásadnými dielami. V jeho nahrávkach bolo počuť neutíchajúce nadšenie a lyrickú brilantnosť v úplne novom prostredí – v prostredí reggae. Texty však ukázali, že nestratili nič zo svojho ohňa a hnevu, ich základný zmysel zostal rovnaký.
Vznik nového albumu sa začal, keď sa v roku 2019 nigérijský bubeník Tony Allen, zastavil v brightonskom štúdiu Princea Fattyho, kde nahral niekoľko vzorcov svojich špecifických bicích. Po pandémii si vydavateľstvo Africa Seven zarezervovalo štúdio v Brooklyne, kde zostávajúci básnici vdýchli čerstvú energiu, oheň a rozhorčenie svojim ôsmim skladbám.
„Poslaním The Last Poets bolo vytiahnuť ľudí z trosiek ich životov. V hĺbke duše vedeli, že poézia môže zachrániť ľudí – že ak čierni ľudia budú počuť seba a svoje boje prostredníctvom hovoreného slova, pohnú sa k zmene,“ napísal životopisec Kim Green.
Abiodun, ktorý je jedným z pôvodných Posledných básnikov vybral štyri básne. Prvýkrát sa objavili na debutovom albume skupiny z roku 1970, nazvanom jednoducho „The Last Poets“. Báseň „When The Revolution Comes“ napísal ako dvadsaťročný, keď žil na Jamajke v Queense.
„Pripravovali sme sa na revolúciu,“ povedal Greenovi. „Nepadla žiadna otázka, či nejaká bude, alebo nie. Pravdou bolo, že mnohí z nás sa stále považovali za negrov a otrokov. Toto zmýšľanie sa muselo zmeniť, ak malo niekedy vzniknúť hnutie Black Power.“
Umar pochádza z Akronu v Ohiu, ale do Harlemu prišiel začiatkom roka 1969 po tom, čo videl Abioduna a ostatných Posledných básnikov na festivale čierneho umenia v Clevelande. Tam bol prvýkrát svedkom toho, čo Amiri Baraka raz nazval „rytmickou animáciou slova, básne, obrazu ako slovnej hudby“ – tvorivej sily, ktorá nanovo definovala pojem performatívnej poézie a obnažila ju, až sa z nej stal výkrik hnevu, bolesti a zlosti, zachránený pred zničeným výsmechom a láskou k ľudstvu. Keď jeho otca, ktorý bol tiež hudobníkom, uväznili za ozbrojenú lúpež, od útleho veku žil na ulici, kde čistil topánky a zarábal peniaze, aby pomohol uživiť svojich osem súrodencov.
Revolučná rétorika
Nie je to len rasa alebo náboženstvo, čo nás brzdí, ale ekonomický systém, ktorý udržuje milióny ľudí v chudobe a v strachu – systém, ktorý sa zrodil z politickej voľby a ktorý sa teraz tak zakorenil, tak sa nadúva vlastným úspechom, že vystavuje ľudstvo smrteľnému nebezpečenstvu. Akceptovanie súčasného stavu mnohými černochmi inšpirovalo skladbu „Just Because“, ktorá sa rovnako ako „Niggers Are Scared Of Revolution“ dostala na zásadný prvý album. Básnici používajú slová ako zbrane, a to núti všetkých, ktorí ich počúvajú, aby sa rozhodli, kto sú a kde stoja.
Báseň „Gash Man“ odhaľuje bezcitnú povahu sexuálnych aktov zbavených intimity alebo citu. „Namiesto toho, aby vagína bola vstupom do neba, príliš často sa stáva zranením a ranou…“, povedala kapela.
V niektorých skladbách sa skupina vracia k básňam, ktoré po prvý raz nahrala na druhý album „Poets This Is Madness!“ Abiodun vtedy odišiel do Severnej Karolíny, kde sa zaplietol do revolučných aktivít a strávil takmer štyri roky vo väzení za ozbrojenú lúpež po tom, čo sa pokúsil zmocniť finančných prostriedkov súvisiacich s Klu Klux Klanom. Medzitým 21-ročný Umar squatoval v Brooklyne a nadviazal vzťahy s hnutím Dar-ul Islam. Túžba po čistote a časom overených duchovných hodnotách je základom albumu „Related to What“, zatiaľ čo „This Is Madness“ je volaním po slobode „všetkými prostriedkami“ a vykresľuje horúčkovitú krajinu obývanú významnými černošskými lídrami, ktorá rýchlo upadá do chaosu. „Všetky moje sny sa zmenili na psychedelické nočné mory,“ kvíli nad rytmami, ktorý poháňajú divoké bicie Tonyho Allena.
Nahrávanie
Dohrávanie textov na album trvala len dva dni a my si môžeme len predstavovať atmosféru v štúdiu, keď krstní otcovia hip-hopu vymenili zvuk harlemských bubnov, známych ako congá za výbušné zvuky autentického afrobeatu. Po dokončení nahrávania sa vrátili do londýnskeho štúdia Prince Fattyho. Toto bola tretia fáza projektu, v ktorej do hry vstúpili gitarista Akinola Adio Oyebola a basgitarista Kunle Justice, z kapely Egypt 80, ktorú vedie Seun Anikulapo Kuti.
Výsledkom nadšenia bolo spojenie nigérijského afrobeatu a revolučnej poézie, no vízia albumu ešte nebola dokončená. Ambíciou bolo vytvoriť nový druh zvukovej krajiny – takú, ktorá by Básnikov opäť spojila s progresívnym jazzovým hnutím, ktoré kedysi zdieľali s hudobníkmi ako Sun Ra a Pharoah Sanders. Preto boli ešte naverbované jazzové talenty pôsobiace vo Veľkej Británii, ako napríklad Joe Armon Jones z Ezra Collective, uznávaný producent/remixér alebo klavirista Kaidi Tatham, ktorého hru prirovnávajú k Herbiemu Hancockovi. Taktiež sa pripojila britská jazzová legenda a geniálny saxofonista Courtney Pine.
V nových nahrávkach preto počuť oproti predposlednému albumu viac afrobeatu a jazzu, no napriek tomu znejú skvele. Inštrumentálne skladby na albume „Africanism“ sú v mnohých ohľadoch rovnako objavné a vzrušujúce ako skladby v začiatkoch kapely. Kaleidoskop štýlov a vplyvov, ktoré nám prezentujú, nie je výsledkom samplovania, pretože všetky skladby vznikli naživo. Práve z toho pramení to kúzlo, ktorému napomáha mixáž Prince Fattyho. Hudba na albume „Africanism“ je rovnako prelomová ako ich texty a zodpovedá dobe, v ktorej teraz žijeme.
TS upravil Róbert Gregor (foto: press The Last Poets)
