On air
Next
Rozhovor

GURDJIEFF ENSAMBLE – ARMÉNSKA HUDBA A SÚVISLOSTI

27.10.2018

Gurdjieff EnsembleNa hudobnej mape patrí Arménsko medzi veľmoci. To má historické príčiny. Aj keď dnes je malým vnútrozemským štátom, kedysi to bola rozľahlá ríša v magickom trojuholníku medzi Stredozemným, Čiernym a Kaspickým morom. Arménia bola križovatkou civilizácií aj hudobných štýlov a korene tam má veľa talentovaných umelcov, napríklad francúzsky šansoniér Charles Aznavour či spisovateľ William Saroyan. Základy arménskej hudby zmapovali dve osobnosti. Tou prvou bol Sayat Nova, súčasník Mozarta, básnik, skladateľ, neskôr aj diplomat, a predovšetkým bard, ktorý spieval a komponoval v arménčine, gruzínčine i perzštine.

Komitas (1869 -1935) bol arménsky zberateľ, muzikológ, skladateľ. Narodil sa v arménskej komunite vo vnútrozemí Turecka, jeho úloha zodpovedá súbežne Janáčkovi či Sušilovi. Ním zachytené melódie však nie sú limitované folkloristickým ghettom, Komitasové spevníky slúžia ako neoceniteľný prameň hudobníkom naprieč žánrami i národnosťami a dnes z nich čerpajú jazzmani aj klasické orchestre. Študoval v Berlíne, vokálne prevedenie arménskych melódií so zborom, ktorý viedol, dokonca okúzlilo francúzskeho skladateľa Claude Debussyho. Podobne ako moravský folklorista František Sušil bol druhým povolaním kňaz. Niekoľko rokov strávil zberateľskými cestami medzi arménskymi komunitami na území Turecka. Komitasov život sa preťal s tou najtragickejší kapitolou arménskych dejín, kedy Turci vyvraždili viac ako milión Arménov. Komitasovi sa podarilo arménsku tradíciu zmapovať ešte pred masakrami, ale prežitá trauma ho poznamenala natrvalo. Bol deportovaný s celou arménskou intelektuálnou komunitou z Istanbulu na východ, ale pretože bol v medzinárodnom hudobnom spoločenstve človekom natoľko známym, vďaka tlaku svojich zahraničných kolegov ho nakoniec pustili. Zomrel v exile vo Francúzsku v psychiatrickej liečebni.

O niečo menej je v hudobných kruhoch známy Georges I. Gurdjieff, radený skôr medzi filozofov, vizionárov a mysliteľov. George Ivanovich Gurdjieff (1866-1949) sa narodil v meste Alexandropol, teraz Gyumri vo vtedajšom východnom Arménsku, ktoré bolo súčasťou Ruského impéria. Jeho matka bola Arménka, grécky otec bol dobre známy ako trubadúr, v Arménsku označovaný slovom ashough. Pôvodom bol z gréckeho regiónu Pontos na pobreží Čierneho mora. Najčastejšie používaná verzia jeho priezviska Gurdjieff je európskou transkripciou poruštená verzia gréckeho originálu Georgiades.

Pri svojom hľadaní pravdy a mystického osvietenia precestoval Egypt, Irán, Indiu aj Tibet. Jeho dobrodružnú výpravu za spirituálnym bratstvom Sarmoung zachytáva film Meetings with Remarkable Men, ktorý roku 1979 natočil Peter Brook (viď dole). Gurdjieffové cesty inšpirovali dokonca aj Stinga k piesni Secret Journey, ktorú vydal s Police na albume Ghost in the Machine.

Základom Gurdjieffového filozofického učenia bola „štvrtá cesta“, teda synkretické rozvinutie a prepojenie spirituálnych metód fakíra, mnícha a jogína. Kým fakír sa snaží dosiahnuť majstrovské sebaovládanie tela pomocou ťažkých cvikov, mních sa snaží ovládnuť svoje city vychádzajúce zo srdca, a jogín pracuje so svojimi mentálnymi schopnosťami. Podľa Gurdjieffa ale väčšina ľudí nevie spojiť ovládanie všetkých troch zložiek, teda tela, emócií a mysle a nedokáže teda žiť naplno. Jeho štvrtá cesta spočíva v tom, že človek svoje vedomie povznesie na takú úroveň, že prepojí metódy fakíra, mnícha a jogína v jedno.

Okruh jeho žiakov pôsobí ako „multigeneračný“ labyrint svetobežníkov a nonkonformných umelcov. K najvýznamnejším patril pianista Thomas de Hartmann (1885-1956), ktorý sa narodil na Ukrajine, študoval v Mníchove a zomrel v New Yorku. V Mníchove sa zoznámil s maliarom Alexandrom de Salzmann. K okruhu jeho priateľov patrili Rainer Maria Rilke aj Vassilij Kandinsky. Salzmann sa narodil v Tbilisi, v Mníchove bol súčasťou nemeckej secesie a medzi jeho žiakmi bol aj znalec zen budhizmu a obdivovateľ patafyziky René Daumal, ktorý Salzmann popisoval ako „bývalého derviša, benediktínskeho mnícha, liečiteľa aj inštruktora jiu-jitsu.“ Jeho manželka, Jeanne de Salzmann bola profesorkou tanca a mala významné zásluhy na rozvoji ďalšej disciplíny Gurdjieffova učenia, tanečných pohybov, ktoré sú rozvinutím posvätných tancov. Zomrela toku 1990 vo veku 101 rokov.

Gurdjieffovu hudbu verejnosť objavuje až v posledných dekádach. Výber z jeho odkazu nafilmoval napríklad Keith Jarrett (Sacred Hymns, ECM 1980), či nemecká čelistka Anja Lechner spolu s gréckym pianistom Vassilis Tsabropoulosom (Chants, Hymns and Dances ECM 2004). V oboch prípadoch išlo o adaptácie klavírnych skladieb, založených na ľudových melódiách. Gurdjieff ich zachytil na svojich cestách a pretože nepoznal noty, v 20. rokoch ich spieval či diktoval svojmu žiakovi Thomasovi de Hartmannovi, ktorý bol profesiou skladateľ a pianista. Ako ale zneli tie melódie pôvodne? Možno z nich odvodiť ich autentickú podobu, ako ju počul Gurdjieff pred viac ako sto rokmi? Túto otázku si položil arménsky pianista Levon Eskenian a odpoveď na ňu hľadá spoločne s orchestrom tradičných arménskych nástrojov, ktorý založil roku 2008 a o tri roky s ním vydal, opäť u ECM, debutový album Music of Georges I. Gurdjieff. České publikum mohlo Eskenianov Gurdjieff Ensemble vidieť napríklad v roku 2014 na festivale v Rudolstadt. Jeho vôbec prvé české vystúpenie prebehlo v utorok 27. marca v Prahe v kostole sv. Šimona a Júdy v rámci koncertnej série FOK. Prečo práve tam? Pre Arménsko, jednu z najstarších kresťanským krajín, mali obaja svätí úlohu vierozvestcov, ako u nás Cyril a Metod.

Zaradiť hudbu Gurdjieff Ensemble nie je ľahké, nezodpovedá obvyklej predstave ani starej ani tradičnej hudby. Jedinou blízkou paralelou je súfijská hudba, radená k najliberálnejším tranzovým spirituálnym prejavom islamu. Rešpektovaný arménsky skladateľ Tigran Mansurian píše: „Z metód, akými Levon Eskenian používa nástroje, ma najviac očaril starostlivý a jasne formulovaný prístup, bez okázalého predvádzania skladateľského dôvtipu. Dominantným nástrojom je ticho, pracujúce s tými najnepatrnejšími zvukovými posunmi. „

Ako a kedy ste vlastne hudbu Georgesa Gurdjieffa objavil vy?

Levon Eskenian: Jeho hudba putovala najprv z východu na západ a teraz sa vracia na východ. Gurdjieffa som prvýkrát totiž objavil z albumu čelistky menom Anjyu Lechner, počúvali sme ju s mojou ženou, klaviristkou Lusine Grigoryan, ona pochádza z Gyumri, rovnakého mesta ako Gurdjieff. Potom sme počuli veľa ďalších nahrávok, vrátane Keitha Jarretta. Uvedomili sme si, že počúvame klavír, ale že predlohou bola hudba Východu so všetkými jemnými posunmi tónov, ktoré sa pri prepise pre klavír stratia. Aby tomu človek porozumel správne, mali by to hrať pôvodné nástroje. To bola motivácia, prečo som založil svoju skupinu.

Takže vy ste vlastne objavil hudbu svojej krajiny prostredníctvom cudzincov?

Áno – a môj ansámbel sú prvý Arméni ktorí hrajú Gurdjieffovu hudbu.

Hrajú v ňom Arméni z Arménska či odinakiaľ?

Ja som sa narodil v Libanone. Poznáte tú históriu: viac Arménov žije mimo Arménska než doma. Po genocíde 1915 sa veľa Arménov rozptýlilo do mnohých krajín, máme 8 miliónov krajanov žijúcich v cudzine. Ostatní členovia skupiny sa narodili v Arménsku, ja teraz sám žijem v Jerevane.

Z ktorých konkrétnych miest pochádzajú skladby vášho repertoáru?

Gurdjieff cestoval predovšetkým na východ. Popri Arménsku do arabských krajín, kurdských oblastí, na Stredný východ, ale aj do Grécka, na Kaukaz i do Ríma. Jedná sa o hudbu spirituálnu a myšlienkovo hlbokú. Ako som už povedal, najlepšie vyznie keď ju hráte na východné nástroje. Je dobré pripomenúť, že aj keď Arménsko je kresťanská krajina, máme podobné nástroje ako v Turecku, Iráne či Azerbajdžane, používame lutnu  oud, husle kemenče, citeru kanun, a samozrejme duduk podobný šalmaji. Takže, vrátiť tie skladby určené pre klavír späť do vykonania východných nástrojov znamená priblížiť ich k ich koreňom. Celkovo ide o 300 skladieb, ktoré Gurdjieff diktoval svojmu žiakovi Thomasovi de Hartmannovi, každá je založená na tradícii určitého etnika. Vďaka tým transkripciám sa tá hudba zachovala do dnešných čias, Gurdjieff žil predtým, než sa rozšíril zvukový záznam používaný v dnešnej podobe.

Gurdjieff musel melódie diktovať, pretože nepoznal noty. Ako to fungovalo?

On mal úžasnú pamäť a z ciest ktoré trvali niekoľko rokov si dokázal všetko zapamätať a tých tristo melódií zaspieval, zahral na klavír a k tomu vyťukal rytmus. De Hartmann to zapísal do nôt a vytvoril z toho klavírne skladby, neskôr aj symfonické aranžmáni.

Vy vlastne riešite hudobný rébus. Ide o podobné zadania, akému hackeri hovoria reverse engineering. Analyzovať finálnu aplikáciu a odhaliť, ako funguje vo vnútri. Lenže v hudbe je toľko premenných veličín, že to bude dosť komplikovaný proces?

V mojom prípade je to hudba, akú som počúval od detstva. Pracujem s jazykom, ktorý dôverne poznám. A podobne na tom sú ostatní hudobníci. Sú to tradície, ktoré sa odovzdávajú orálne. Napríklad tanec Shalakho, ktorý Gurdjieff kedysi zapísal, je známy aj v Azerbajdžane a Gruzínsku a dodnes sa hrá a tancuje.

Problém je aj v tom, že tie melódie pôvodne používali iné intervaly než má temperovaný klavír. Prenesením na klaviatúru ich vlastne sploštíme, časť informácie sa stratí, čo vám pri spätnom prenose musí chýbať?

Áno, ale ak tie tradície poznáte a máte ich v kultúrnej pamäti, tak na to prídete. Ono je to spojené s jazykom, intonáciou hovorenej reči. Takže, znalosť jazyka je veľmi dôležitá, keby som hral nemecké melódie, mal by som sa naučiť nemčinu.

Ako umelecký vedúci a pianista ste teda počas koncertu na pódiu?

Keď je piano k dispozícii, tak na úvod hrajú Gurdjieffovy hymnické piesne, a potom už nastúpi orchester bezo mňa.

Nenapadlo Gurdjieffa počas jeho života skúsiť to čo robíte vy? Zahrať tú hudbu na autentické nástroje?

Vo Francúzsku zhromaždil Gurdjieff 40 nástrojov z Východu a niekedy v 20. rokoch s nimi plánoval prevedenie svojej hudby, ale nakoniec k tomu nedošlo.

Vy čerpáte len z tých Gurdjieffových transkripcií pre klavír, alebo napríklad aj z jeho súčasníka Komitasa?

To je dobre položená otázka, smerujúca k širšiemu historickému kontextu. Náš orchester sme založili s cieľom vytvoriť etnografické aranžmány Gurdjieffovej hudby. Ale je tam aj spojka ku Komitasovi, pretože Gurdjieff poslal svojho študenta, de Hartmanna, v roku 1919 do Jerevanu, aby tam študoval arménsku hudbu a predovšetkým Komitasa. Hartmann vtedy založil vôbec prvý okruh priateľov Komitasa, aby vyhľadal, vydal a prezentoval jeho hudbu na Západe. Takže na ďalšom albume sme sa zamerali aj na Komitasovu hudbu. Ide sa o veľa materiálu ktorý je na Západe doposiaľ neznámy. Súčasťou je aj hudba z predkresťanského obdobia, tance venované pohanským bohom.

Keď ste sa zmienil o de Hartmannovi, on bol o dvadsať rokov mladší ako Komitas, teoreticky by sa teda mohli stretnúť?

Podľa niektorých zdrojov sa mohli stretnúť v Paríži, v nemocnici kde sa Komitas liečil. Hľadal som dôkazy a tiež hľadám stopy ďalších Komitasových skladieb, pretože len tisíc z celkom 4 tisíc sa zachovalo. Kam sa podel ten zvyšok nikto nevie.

Komitasa považujú v Arménsku za národný poklad, nezaslúži si podobný štatút aj Gurdjieff?

On u nás nebol tak známy, nemal toľko priaznivcov, ktorí by jeho hudbu šírili. Jeho slávna kniha Beelzebub ‚s Tales to His Grandson, pôvodne napísaná rusky, vyšla v arménskom preklade len nedávno. A pretože sme prvý arménsky orchester, ktorý hrá jeho hudbu, čaká nás ešte veľa práce.

Má niektorý z vašich nástrojov prioritu nad ostatnými, ako napríklad Kanun v arabskej hudbe?

V našom repertoári má v každej skladbe vedúcu úlohu iný nástroj, to záleží na regióne odkiaľ tá hudba prichádza.

Ako dlho ste žil v Libanone?

Až do 18 rokov, v roku 1996 som sa presťahoval do Jerevanu.

Necnie sa vám?

Libanon je krásna krajina, Arméni by mali byť vďační krajinám, ktoré ich v čase genocídy prijali, ako Libanon či Sýria. Oni utekali zo západného Arménska, čo je dnes Turecko. Mnohí z nich tiež našli útočisko v Európe, Amerike a inde,

Neplánujete koncert v Turecku?

Máme už pozvanie a radi by sme hrali Gurdjieffa aj Komitase, práve jeho skladby by sme vykonali v mieste vzniku.

Ako sa hudobníci pripravujú pred koncertom?

Gurdjieff sa orientoval na spojenie 3 centier, mysle, duše a tela. Jeho cieľom bolo prepojiť ich do harmónie. A práve hudba je pomôckou ako to urobiť. Podobne fungujú aj Bachove kompozície, najdôležitejšie je sústrediť sa. To bol pre Gurdjieffa cieľ, opustiť mechanické pravidlá každodenného života a naučiť sa koncentrácii.

Petr Dorůžka (foto: Andranik Sahagyan)