L´Attirail – La part du hasard (Les Chantiers Sonores / CSB / 2017)
Francúzska kapela L´Attirail (Výzbroj, náčinie, výstroj) je jedna z najzvláštnejších na našej planéte – hotový úkaz. Vznikla v roku 1994. Založili ju Xavier Demerliac (skladateľ, producent, multiinštrumentalista) a Jean-Stéphane Brosse (akordeonista). Dnes ju tvoria – Xavier Demerliac, Chadi Chouman: gitara, bendžo, Eric Laboulle: bicie nástroje + perkusie, Alexandre Michel: klarinet, flauta, monochord, Xavier Milhou: kontrabas, Clément Robin:akordeón, klávesové nástroje.
Zvláštností je na tejto kapele viacero. Evidentne má potenciál súkať hity ako z rukáva, no namiesto nich ponúka svetu skladby síce melodicky výrazné, no natoľko nekonvenčné, že nemajú šancu bodovať v komerčných hitparádach. V podstate platí to isté o celom spôsobe jej prezentácie, vzdialenom od obvyklých manierov v šoubiznise. A napokon k tomu ešte treba prirátať to najpodstatnejšie – žánrovú nejednoznačnosť. L´Attirail by totiž bolo možné zaradiť do oblasti alternatívnej hudby a zároveň aj do oblasti world music. No najmúdrejšie by bolo nezaraďovať ju nikam. A keď predsa, tak vytvoriť pre ňu nový žánrový priečinok s nápisom „Alternatívna world music“.
Jej názov býva vyslovovaný v súvislosti s originálnymi skupinami a hudobníkmi, ktorí mali nemalý vplyv na dianie v oblasti „musique du monde“ – 3 Mustaphas 3, Pascal Comelade, Les Negresses Vertes, Bratsch, Les Pires, Goran Bregović. Čo sú však, bohužiaľ, veličiny u nás takmer neznáme, s výnimkou Bregoviča, ktorému k väčšej popularite dopomohla najmä jeho hudba k filmu Underground, režiséra Emira Kusturicu.
Skladby L´Attirail boli vždy prevažne inštrumentálne (v minulosti väčšinou akustické), iba niektoré vokálno-inštrumentálne. Mnohé boli súčasťou filmovej hudby. L´Attirail totiž neraz zneli filmovo, impresionisticky i keď zároveň aj ako sa ľudovo hovorieva – uletene. No nie primitívnym spôsobom, typickým násilnými zvukovými efektmi. Spočiatku kombinovali balkánsky a rómsky folklór s alternatívnou hudbou, čo vyústilo do spoločného koncertu s Emirom Kusturicom a jeho The No Smoking Orchestra v parížskej Olympii. V posledných rokoch ho pre zmenu kombinujú so surfovo znejúcimi gitarami v štýle hudby spaghetti westernov sixties. (Namiesto koní vysadli na bicykle. Humor á la Pierre Richard).
Tak je to aj teraz na ich najnovšom, jedenástom albume La part du hasard (jedenástom ak vynecháme soundtracky) – romantickom, úsmevnom, vtipom. (Vtip – veľká prednosť Francúzov. Bohužiaľ len v očiach otvorených hláv so zmyslom pre humor). Je venovaný dvom témam situovaným do Mexika devätnásteho storočia – cestovaniu a hazardnej hre vo vlaku. Niektorí hráči podvádzajú, niektorí hrajú poctivo, všetci však dúfajú, že budú mať šťastie – belosi, Mexičania, Indiáni, Číňania. Názvy piesní hovoria jasnou rečou Divokého západu – Poker v horách, Ruka mŕtvych, Hon na Siouxov … A svojou rečou hovoria aj hudobné nástroje – gitary, bendžo, husle, duduk, akordeón, trombón. Samozrejme, na základe vypočutia tohto albumu nemožno posudzovať celú rôznorodú tvorbu L´Attirail. Preto odporúčame započúvať sa aj do skladieb aspoň z niektorých ich starších albumov – Cinéma Ambulant(1999), Wilderness (2009).
Miroslav Potoček (foto: archív)