On air
Next
Rozhovor

SATANIQUE SAMBA TRIO – ODVRÁTENÁ TVÁR BRAZÍLSKEJ HUDBY

6.12.2018

Satanique Samba Trio

Satanique Samba Trio nehrajú sambu, nie sú trio a ich cieľom je „dekonštrukcia“ brazílskej hudby. Myšlienkovo majú najbližšie k tomu, čo pred nimi a na iných miestach planéty skúšali Captain Beefheart, Henry Cow či Už jsme doma. Vyhlasujú ale, že nikoho z uvedených nepočúvali.

Za svoje inšpirácie označujú naopak velikánov vážnej hudby: Gustav Mahler, Šostakovič, Karlheinz Stockhausen. Vlani v lete absolvovali európskej „miniturné“: pražský koncert sa od oveľa úspešnejších vystúpení v Nemecku a Beneluxe líšil tým, že prišli iba dvaja diváci. Skupina je v permanentnej príprave ďalšieho európskeho výjazdu v priebehu tohto roka, ale vzhľadom k orientácii, ktorá ide proti všetkým hudobným trendom, sa pravdepodobnosť neustále mení. V nasledujúcom rozhovore odpovedá kapelník a basista skupiny Munha da Sete.

Nie je príčinou tých nedorozumení s publikom náhodou vaše meno? Ľudia očakávajú napríklad satanský metal.

Zmiasť poslucháčov je dobré, otvára to možnosti a smeruje vás to na nevyšliapané chodníky. Satan je v hebrejčine protivník – čo je najpresnejšie vyjadrenie toho, čo chceme s brazílskou hudbou urobiť.

Satan má ale ďalšie mená: Lucifer, Diabol …

Nie, to nie sú presné synonymá. Lucifer je kresťanská verzia, diabol je oveľa neskorší variant, ale hebrejský originál znie Ashaytan, Satan. To je motív našej kapely, spochybňovanie všetkého.

Robia niečo podobné ako vy v Brazílii aj iní?

Veľmi nie, aj keď u nás je veľa alternatívnych prúdov. Dekonštrukciu brazílskej hudby nerobí nikto.

Satanique Samba TrioVás motivuje presvedčenie, že samba je klišé.

Áno.

Skutočne? Veď aj v populárnych žánroch možno rozlíšiť dobrú a zlú hudbu.

My útočíme na klišé, na tie malé detaily, ktoré sa generáciu po generácii opakujú – to ma vždy štvalo. Je to ako rakovina, proti tomu by sme mali niečo robiť! Takže je nutné to klišé rozobrať, dekonštruovat, zosmiešniť, odstrániť z organizmu. Nepopieram, že v Brazílii máme veľkých umelcov, ktorí hrajú sambu, ale tiež sú stovky priemerných rutinérov. Hudba, ktorá sa hrá v rádiu, na karnevale, ten brazílsky popík, to sú samé kópie a klišé.

Ťažko ale vyvrátite fakt, že v histórii brazílskej hudby bolo niekoľko vysoko tvorivých a originálnych období …

… na ktoré vždy naviazala zlatá éra klišé. Tak napríklad, černošský skladateľ Pixinguinha vymyslel pred sto rokmi štýl choro, ktorý dodnes tí menej talentovaní kopírujú.

Takže sa zhodneme, že aj brazílska hudba mala celý rad kladných hrdinov. Máte nejakých favoritov?

Jorge Ben, úžasný autor, hral sambu a bossa novu a starý funk, uvažoval veľa mimo vyjazdených mantinelov. To bol on, kto v čase, keď svet ovládli Beatles, vymyslel hudobné hnutie Tropicalia.

A potom prišiel Mangue beat, brazílsky hard core z prístavu Recife.

To bolo o 30 rokov neskôr. Chico Science a skupina Nação Zumbi, to boli ďalší kladní hrdinovia.

O pätnásť rokov neskôr vzniklo avantgardné hnutie Vanguarda Paulista v Sao Paule, dodnes nedocenené.

Vtedy ale išlo o vybočenie z brazílskej tradície. Vodcovská postava, Itamar Assumpcao, bol môj obľúbenec, písal skvelé texty, veľmi som chcel aby napísal aj niečo pre nás, ale už je po smrti.

Je v kapele nejaká hierarchia?

Ja som zakladateľ a kapelník. Nikdy sme neboli trio, ale pretože Satanic Samba Quintet neznelo veľmi dobre, tak sme zvolili názov Trio, to je rytmickejšie.

A Munha da 7 je váš hudobný pseudonym?

Tak ma poznajú ľudia zo susedstva. „Munha“ je slangové slovo, znamená napríklad popol z uhlia a „da 7“ označuje, že som zo siedmej ulice, to je môj blok.

Je to nejako prepojené s chudobnými štvrťami „favelas“, či s pouličnými gangami?

My sme z hlavného mesta Brazília, zo strednej triedy, ale aj tam je veľa gangov. Bol som v detskom gangu, nebojovali sme s políciou, ale medzi sebou. Nešlo o nič vážne, bolo mi tak pätnásť. Neskôr som skúšal bojové umenie, brazílske džiu-džicu a neskôr MMA, Mixed Martial Arts.

Hlavné mesto Brasília si ale ľudia spájajú najčastejšie s architektúrou, kľúčové budovy sú dielom Oscara Niemeyera, ktorý postavil aj sídlo OSN v New Yorku.

Aj keď Brazília ešte nie je ani 60 rokov stará, už má svoju hudobnú tradíciu.

A to mesto bolo skutočne postavené na zelenej lúke? Nestáli tam predtým ani dediny?

Možno tam žili nejakí Indiáni, ale vláda ich dosť škaredo odsunula. Za päť rokov bola Brazília hotová. Motívov bolo niekoľko: rozvinúť a pozdvihnúť vidiek a toto bol impulz k stavbe diaľnic. Tiež chceli z prímorského Ria de Janeira posunúť hlavné mesto do vnútrozemia, pretože sa báli námornej invázie. Malo to teda aj istú paranoidnú logiku.

Do akej miery sa v Brazílii presadil anglosaský rock?

Ja som počúval heavy metal, aj keď len krátko. Brazília je otvorená všetkým kultúram, čo sme už niekedy okolo roku 1920, dávno pred globalizáciou, deklarovali hnutím Antropofagico, teda Kultúrny kanibalizmus.

Lenže v heavy metale nenájdete veľmi zmysel pre humor, v brazílskej hudbe áno.

To je pravda. V Brazílii tiež mnohí vnímajú rock ako exotiku, ako hudbu ktorú publikum berie prehnane vážne. Zberatelia si kompletizujú zbierky, fanúšičky omdlievajú aj keď nie je pádny dôvod.

Prečo má vlastne brazílska hudba taký sklon k alegoriám a humoru?

Prešli sme množstvom problémov: diktatúry, násilie, politické škandály. Keď je realita príliš krutá, kultúra a humor majú úlohu terapie.

V akých sálach v Brazílii vystupujete?

Aj keď niektorí usporiadatelia našu hudbu neberú, inde nám dobre platia, hráme na festivaloch pre tisíc ľudí alebo v kluboch pre sto ľudí. Brazília je veľká, príležitosti sú.

Jedného dňa ale dôjde k tomu, že sa z vašej hudby stane zvuková kulisa do výťahu alebo v čakárni u zubára. Ste na to pripravení?

Áno, a preto sme natočili posledný album Xenosamba. To je paródia na zvukové kulisy, ambient. Či presnejšie povedané, ambient pre brazílske mučiarne. Nie, tu nenarazíte na väzenie vojenských diktatúr.

Čo to vlastne „obnáša“ byť Brazílčanom?

Všetci máme veľmi premiešaný pôvod, naši predkovia sú z Európy, Afriky aj Indiáni. Moja prababička sa narodila ako otrokyňa v Minas Gerais, pochádzala z Konga či Angoly.

Petr Dorůžka  (foto: press Satanique Samba Trio )