S politikmi majú kríž všade na svete a Spojené štáty aktuálne s Trumpom celkom veľký. Folkrocková skupina The Felice Brothers z tejto nepeknej americkej éry odvodzuje vyznenie nového albumu „Undress“.
„V tom politicko-sociálnom chaose je ťažké nájsť jednoduché riešenie, snáď jedine, keby sa všetci vyzliekli donaha a Mike Spence si dal s Trumpom poriadneho francuzáka,“ premýšľajú nahlas bratia Ian a James Felice.
V uplynulých štrnástej rokoch sa The Felice Brothers úspešnými albumami priblížili k špičke amerického folkrocku bez nutnosti zapredať sa mainstreamu. Definíciu úspechu si bývalí newyorskí buskeri určili sami, snáď preto ich niekto označil za „druhý príchod Boba Dylana„.
Odmietli predávať skladby do reklamy a keď im kedysi vplyvný producent Rick Rubin ponúkol spoluprácu na albume, než by pracovali u neho v Los Angeles, kde sa necítili dobre, nahrali si ho sami doma. Nie vždy sa darilo: hurikán Irena im spláchol nahrávacie štúdio a časť majetku, na koncertoch to neiskrilo, navyše začali mať osobné projekty a v roku 2017 nakoniec kapelu opustili dvaja členovia aj tretí brat Simone. Takže s albumom „Undress“ Ian s Jamesom vlastne začínajú znova: s novým bubeníkom Wille Lawrencom a uznávanou basgitaristkou Jesske Humme.
Smutnejšie, ironickejšie a humornejšie texty sme od nich snáď ešte nepočuli a vytiahli sa aj hudobne: v neistých amerických časoch tak trochu pripomínajú „našlápnutého“ Bruce Springsteena; a najviac v úvodnej skladbe „Undress“ s hosťujúcim saxofonistom Geoffom Vidallom:
„Republikáni, demokrati, evanjelici, bankári z Wall Street a Kellyanne Conwayová, vyzlečte sa.“
V nádhernej skladbe „Special Announcment“ sa potom sarkasticky opierajú do trumpovskej sľubotechny: „Až sa stanem prezidentom, na kopci vyrastie viac čučoriedok a na desaťdolárovke bude obrázok Charlie Parkera.“
U The Felice Brothers stráca zmysel porovnávanie s minulosťou. Hoci na folkrockovom zvuku zmenili minimum a stále sa pohybujú na sínusoide jemného folkovania s fantastickými vokálmi, dylanovského rocku, American a punku, počujeme ďaleko viac odhodlanú kapelu, priznávajúcu, že tomuto svetu veľmi nerozumie, takže než by sa podriadila, zariadi sa radšej podľa seba.
Spievajú o tom v pomalom smútení „Poor Blind Birds“: „Tento svet nie je to, čo by sa mohlo zdať slepým vtákom.“ Záver je zdrcujúci a ponurý: skladba „Socrates“, inšpirovaná poéziou sanfranciského básnika Jacka Spicera, síce pripomína posledné hodiny pred popravou umelca protiviaceho sa systému písaním nevhodných piesní, analógiu s gréckym filozofom ale veľmi nehľadajme. Ian spieva skôr o modernom kapitalizme: „Zdravím tyrana. Zdravím moderný štát. Zdravím dolár.“
Jiří Moravčík (foto: Lawrence Braun)
