Dozviete sa o novinkách, ktorými nás potešili Shannon & The Clams, Amaka Jaji, Barry Adamson, Bibi Club, alebo domáci producent Stroon.
Skupina Shannon & The Clams je spájaná vďaka svojim koncertom s dobrou náladou, no jej nový album „The Moon is in the Wrong Place“ bol inšpirovaný tragédiou. V roku 2022 zahynul pri autonehode speváčkin snúbenec Joe Haener. Stalo sa tak len niekoľko týždňov pred ich svadbou. „Všetci sme cítili naliehavosť vytvoriť niečo, čo by počítalo s týmto meteoritom, ktorý narazil do našej planéty,“ povedal klávesák Will Sprott. „Toto je najkoncentrovanejšia nahrávka, akú sme kedy urobili, pretože všetko vychádza z jedinej traumatickej udalosti.“ I keď texty sú ťažké, nové nahrávky napokon vyústili do doposiaľ najlepšieho albumu skupiny. Novinka pôsobí naliehavo a inšpiratívne, v jej nahrávkach počuť srdcervúci, vokálny prejav a zaujímavú inštrumentáciu detailne zachytenú Danom Auerbachom z The Black Keys.
Amaka Jaji je nielen fotografka, ale i hudobníčka. Je zrejmé, že jej vizuály a hudba k sebe celkom dobre pasujú. V skladbe „Oudad“ jej štýl vystihuje dedičstvo líbyjskej kultúry, ktorý je oslavovaný komunitou. Vo svojom novom projekte „Tidet“ sa snaží spojiť starú a novú Líbyu, pretože podľa nej tradičné rytmy potrebujú osvieženie: „Tuarégska hudba bola v deväťdesiatych rokoch skostnatelá. Zasekli sme sa v starých štýloch a naše kapely robia veľmi podobnú hudbu.“ V prípade Amaka elektronika a tradičné rytmy z darbuky a oudu vyúsťujú do akejsi transovej hudby. Niet divu, veď hudobníčkin otec bol súfijský majster, ktorý ju už v ranom veku zoznámil s duchovnými spevmi. Video bolo nahraté v jej rodnom meste Ghat a ukazuje krásu Líbye s jej rituálmi.
Pri tvorbe svojho desiateho albumu hľadal bývalý basgitarista skupín Magazine a Bad SeedsBarry Adamson inšpiráciu v minulosti. Stále bol v reflexívnej nálade, keďže v roku 2021 vydal „Up Above The City, Down Beneath The Stars“, prvý diel svojich memoárov. Novinka „Cut to Black“ nie je soundtrackom ku knihe, ale akousi alternatívnou históriou. Barry o nej povedal: „Začal som si predstavovať svoj život bez seba. Bol som pozorovateľom, ktorý sa pozerá na súčasný mútny svet a robí záznam toho, čo v ňom našiel.“ Je to pohľad na ranú históriu pop music a popkultúry, začínajúci smrťou Sama Cooka – zavraždeného v roku 1964 v moteli v južnej časti Los Angeles. Podobne ako na predchádzajúcich albumoch sa inšpiroval prvkami klasického rock n‘ rollu, soulu, R&B, gospelu a jazzu a filtruje ich cez moderné produkčné techniky. Barry sa pri tvorbe tohto albumu očividne veľmi dobre bavil, čo pozorný poslucháč pomerne rýchlo vycíti.
Druhý album „Feu de garde“ montrealskej skupiny Bibi Club sa tematicky vracia do minulosti. Hudba, ktorú tvoria speváčka a klávesistka Adèle Trottier-Rivard a gitarista Nicolas Basque (zo skupiny Plants & Animals), má v žilách nostalgickú melanchóliu, ktorá vás dokáže rozochvieť. Nazvať ju smutnou by nebolo úplne správne, ale z jedenástich nových skladieb vanie zádumčivý vánok, ktorý vás podnieti zavrieť oči, pohupovať sa a cítiť, ako vám fúka do tváre. Niektoré piesne sú tanečné, iné folkové a ďalšie evokujú francúzsky pop 60. rokov prostredníctvom post punku zo začiatku 80. rokov. Dominuje dychtivý spev a piesne prevažne vo francúžštine. Aranžmány sú minimálne, no veľmi filmové a pripomínajú tvorbu Morr Music zo začiatku 90. rokov (The Notwist, Lali Puna). Od jesennej skladby „Parc de Beauvoir“ cez jarný rozkvet „Rue du Repos“ je to album pre všetky ročné obdobia, prinajmenšom pre každého, kto má chuť na niečo horkosladké.
Transformácia toho akí sme môže niekedy pripomínať snahu zdvihnúť tektonickú dosku. Predstavu o tom, ako toto úsilie môže znieť, vám dá nový album elektronického producenta Stroona. Prvou ochutnávkou je singel „Tectoniclifting“, ktorý cez éterické trávnice, japonské perkusie, tranceové syntetizátory a hmlovú sirénu vyjadruje veľkosť a zároveň márnosť úsilia stať sa iným ako som. „Tectoniclifting je ten typ skladby, ktorý vznikne neplánovane. Pôvodne som ju vytvoril pre jedno divadelné predstavenie, kde sa však už nezmestila. Nakoniec mi ale skvele sadla ako dynamický vrchol B strany platne a zároveň dobrá zvuková zmena v rámci celého albumu“, prezradil o svojej novej skladbe Dalibor Kocián a.k.a. Stroon.
Nikolaj Nikitin (1983) je bratislavský hudobník a pedagóg. Od detstva hráva na drevené dychové nástroje.
Nikolaj absolvoval hru na klarinete a saxofóne na konzervatóriu a teóriu hudobného umenia na VŠMU. Popri tom navštevoval súkromné hodiny džezovej improvizácie u Harryho Sokala a Andyho Middletona. Hneď od začiatku svojej kariéry spolupracoval s poprednými slovenskými hudobníkmi a v roku 2012 vydal debutový album Personal Suite (RMH 2012) s legendami slovenského džezu (Gabriel Jonáš, Jozef Dome, Juraj Griglák).
Neskôr spolupracoval s americkým hráčom na trubku Patchesom Stewartom, s ktorým nahral ďalšie dva autorské albumy ( New Winter Stories a Music for Boys and Girls). Po tomto období prišli roky hudobného experimentovania a objavovania nových zvukových a improvizačných možností. Dvojalbum vychádzajúci z hudby Leoša Janáčka: Tales from My Diary, je prácou dvoch tvorivých tímov (Polajka a NN ensemble). Bol nominovaný na hudobný počin roka v rámci hudobných cien Radio head Awards. Na tomto albume účinkuje aj štýlotvorný improvizátor Miroslav Vitouš.
Nasledoval experimentálny album s ideami výtvarníka Martina Gerboca a hudobno – producentskou dvojicou Robertom Pospišom a Martinom Sillayom (EXXPPNNSS ensemble). Pospiš a Sillay sa producentsky podieľali na všetkých Nikitinových albumoch. Ich ďalším spoločným hudobným dielom bola pocta skladateľovi Jánovi Cikkerovi (CD Ján Ciker 105). Návratom k akustickému džezu bol album Altar ( RMH 2017), ktorý je spoločným dielom Nikitina a Ľuboša Šrámeka. Album dostal živú koncertnú podobu v spoločnosti Miroslava Vitouša a Klemensa Marktla.
Nikolaj pôsobí ako externý doktorand a pôsobil aj ako zamestnanec na katedre hudobnej výchovy pedagogickej fakulty UK, kde sa zameriaval na hudobnú improvizáciu.
Pedagogickej činnosti sa venuje aj na dvoch základných umeleckých školách. Ako lektor pôsobil na viacerých tvorivých kurzoch zameraných na hudobnú improvizáciu. Okrem vlastných projektov je členom Cluster ensemble a príležitostne hrá s Veni ensemble. Koncertne pôsobí doma i v zahraničí. V roku 2017 reprezentoval s Hankou Gregušovou a Ľubošom Šrámekom Slovensko v Ottawe s albumom Altar, a ako člen Cluster ensemble odohral sériu koncertov v NYC. V tom období pracoval na albume Ľuboša Šrámeka, ktorý sa bude nahrávať v NYC. Počas tohto pobytu bude účastný na koncertnom uvedení nového albumu Pospiš/Sillay Nikitin „Spev Tebe“. Album je venovaný poézii Walta Whitmana. Projekt „Spev Tebe“ a kapela Hanky Gregušovej budú mať spoločné koncerty vo Washingtone D.C. a NYC začiatkom októbra 2018.
Medzi Nikolajove záľuby okrem hudby patrí literatúra a výtvarné umenie.
Má rád súčasnú slovenskú maľbu. Do playlistu pre New Model Rádio vybral hudbu, ktorá mala veľký vplyv na jeho hudobný vývin a väčšina vybranej hudby patrí do oblasti hudby súčasnej. Vybral hlavne skladby, ktoré odzrkadľujú dnešnú dobu a stav spoločnosti. Aj zo staršej hudby siahol po takej, v ktorej stále nachádza aktuálne kontexty.
Príjemné počúvanie!
Róbert Gregor (foto: archív Nikolaj Nikitin)
Playlist programu:
1. David Bowie – Lazarus (Black star) 2. Kamasi Washington- Fists of Fury (Heaven and Earth) 3. Charles Lloyd & The Marvels + Lucinda Williams – Dust (Vanished gardens) 4. Róber Pospiš Martin Sillay – Na Olivon Strome (Balady) 5. Herbie Hancock – Court and Spark (River: The Joni Letters) 6. Blue Note All-Atars – Masqualero (Our point of view) 7. Kendrick Lamar – King Kunta (To Pimp a Butterfly) 8. Miles Davis – Doo-Bop Song (Doo-bop) 9. Robert Glasper – Right On Brotha (Everything is beautiful) 10. Miroslav Vitous – I Will Tell Him On You (Infinite searche) 11. Wayne Shorter Quartet – Orbits (Without the net) 12. Erik Truffaz – Yabous (Saloua) 13. Daniel Lanois – The End (Flash and machine) 14. Anna Gadt – In te domine seravi (Reneissance) 15. Venetian Snares x Daniel Lanois – Mag11 Páľ (Venetian Snares x Daniel Lanois) 16.Brian Blade & Fellowship Band – He Died Fighting (Landmarks) 17. Věra Bíla, Kale – Lol‘i Ruža (Kale Kaloré) 18. Amsterdam Klezmer Band – Vodka (Blitzmash) 19. R+R=NOW – Resting Warrior (Collagically Speakong) 20. Beatles – Tomorrow never knows (Revolver) 21. John Coltrane – Nature Boy (The lost album) 22. Joni Mitchell – A Chair In The Sky (Mingus) 23. Jana Kirschner – Duch Mesta ( Moruša: čierna) 24. Čokovoko – Štěstí (Hudba) 25. Samuel Hošek – Home 26. Beyoncé – Hold up (Lemonade) 27. Chris Dave And The Drumheadz – Atlanta, Texas 38. Pospiš, Sillay, Nikitin – Amerika spieva
Residente je držiteľom viacerých cien Latin Grammy a v Južnej Amerike je uctievaný najmä vďaka svojim spoločensky kritickým textom. Nedávno ako sólista vydal svoj druhý album s názvom „Las letras ya no importan“ čo v preklade znamená „Slová už nie sú dôležité“.
Na svojom druhom albume si dal Residente skutočne záležať, pretože má 94 minút, obsahuje 23 piesní a množstvo hostí, medzi ktorými sa nachádzajú Busta Rhymes, Big Daddy Kane, Ibeyi, Ricky Martin a mnohí ďalší. Vo viacerých skladbách počuť orchester a tematicky sú zamerané najmä na spevákovo duševné zdravie: Residente trpí depresiami a otvorene hovorí o obavách zo straty, spojenej s nostalgiou. V autobiografickej piesni „René“ spieva o svojej mladosti a ako hrával baseball v Portoriku. Nemohol sa dostať do klubu, pretože mal dotrhané oblečenie.
„Chcem sa tam vrátiť,“ spieva: „Chcem byť opäť sám sebou.“ Nie je to také jednoduché, keď ste globálnou popovou hviezdou s miliónmi fanúšikov, keď ste získali 31 cien Latin Grammy, čo je viac ako ktokoľvek iný. Vo viacerých piesňach rozpráva o nostalgických spomienkach na detstvo a študentské časy s bývalou priateľkou Leoniou, ktorá dokonca na album nahrala hovorený skeč v nemčine.
Nostalgia alebo stredný vek?
„Viem, že už nie som taký relevantný,“ hovorí Residente. Dnes ho už teenegeri nepoznajú. Je vo svojich 45 rokoch a s prešedivenou bradou stále tým veľkým mestským básnikom, ktorého texty sa diskutujú na univerzitách? Hlad po živote a pochybnosti o sebe samom počuť v titulnej piesni. Nikdy však nie je frustrovaný, svoje príbehy rozpráva s nadhľadom a z pohľadu človeka, ktorý veľa dosiahol. Zároveň si berie na mušku svet novej hudby.
Texty už nie sú dôležité
Residente kritizuje skutočnosť, že väčšina nových umelcov je apolitická a že ich zaujíma len úspech a krátkodobé trendy. Názov albumu hovorí za všetko: „Texty už nie sú dôležité“. Pre neho rap stále znamená odpor zdola. Zároveň s dvoma rapovými veteránmi dokazuje, v akej forme sú jeho schopnosti.
S Busta Rhymesom nenecháva v dynamickej skladbe na „Cerebro“ kameň na kameni. S Big Daddy Kaneom a DJ Crazeom vzdáva hold päťdesiatim rokom mestskej hip-hopovej kultúry. Residente už niekoľko rokov žije v New Yorku, čo sa čo sa čiastočne odrazilo na jeho súčasnej tvorbe.
Proti útlaku
Residente už so skupinou Calle 13 urobil zo sociálnych rozdielov opakujúcu sa tému, ktorá je v jeho piesňach stále živá. „Bajo Los Escombros“ – čo znamená „pod sutinami“ – naspieval s izraelsko-palestínskou speváčkou Amal Murkus. Jej text je o boji za sebaurčenie mladej generácie, ktorá bojuje s palicami a kameňmi proti presile vojakov v tankoch.
Residente neflirtuje s antisemitizmom spojeným s Izraelom ako mnohí iní a hovorí o utrpení ľudí. Je frustrovaný zo skutočnosti, že nikto v hudobnom svete nehovorí o vojne v Gaze, dokonca bojkotoval odovzdávanie posledných cien Latin Grammy.
Portoriko zostáva jeho domovom
Portoriko, ako jeho vlasť, hrá stále dôležitú úlohu v jednej z ústredných piesní albumu. Pôsobivý duet s kubánskym emigrantom menom Al2 el Aldeano s názvom „En Talla“ ukrýva v sebe dôležitú výpoveď.
Portoriko ako kolónia USA trpí vďaka zlému riadeniu aj kultúrnemu útlaku. Časť piesne je o Kube, ktorá je 70 rokov slobodná od vplyvu USA, no je to zároveň krajina, v ktorej sú umelci a hudobníci väznení za kritiku socialistickej diktatúry.
„Korupcia a útlak – politici sú všade rovnakí,“ počuť na záver piesne. Úprimnú výpoveď oboch raperov umocňuje zvuk klasickej gitary.
Nazvať nový album „Hiddo Dhawr“ podľa klubu, ktorý v hlavnom meste Hargeisa sama zakladala, je od speváčky Sahry Halgan dobrý ťah. Aspoň vieme, aká skvelá hudba v jedinom kultúrnom centre Somalilandu pod jej vedením vzniká.
O somálskej hudbe sme toho dlho veľa nevedeli. Žiada sa vlastne skôr prehlásiť, že vlastne vôbec nič. Od získania nezávislosti v roku 1960 sa pritom Somálsko od iných afrických krajín nelíšilo: na pozadí budovania štátu tu prebiehal bujarý hudobný život a somálskou scénou vibrovala moderná zmes afro-arabských tradícií, poézie, amerického funk rocku, Bollywoodu, diska, afrobeatu a reggae.
Z kompilácií archívnych nahrávok vydaných na labeli Ostinato Records to dobre vieme. Vieme bohužiaľ aj to, že od 90. rokov, keď v Somálsku prepukla občianska vojna, ktorá ho postupne premenila na nefungujúci štát, zlatá éra somálskej hudby nadobro skončila a muzikanti sa rozišli po svete. A pretože vojna trvá dodnes, naspäť sa nikomu nechce.
Kultúrne centrum
Speváčka Sahra Halgan sa po dlhoročnom francúzskom exile však domov vrátila a od roku 2012 postupne vybudovala kultúrne centrum Hiddo Dhawr (Preserve Culture).
Rozdiel je v tom, že sa nevrátila do Somálska, ale do Somalilandu, regiónu na pobreží Adenského zálivu, kde sa už dávno nebojuje a funguje tam stabilný demokratický politický systém. Somaliland má prezidenta, parlament, vládu, vlastnú menu ak dokonalosti mu chýba už len medzinárodné uznanie samostatného štátu.
„Ja som neodišla, pretože by som sa rozhodla ísť na výlet, nemala som na výber,“ tvrdila Sahra Halgan, žijúca od roku 1992 vo Francúzsku.
Spočiatku sa v exile ťažko pretĺkala, a hudobné začiatky nemala ľahké, to sa však zlomilo po stretnutí s francúzskym bubeníkom Aymericom Krolom, súbežne zakladateľom vynikajúcej malijskej kapely BKO.
Pridal sa k nim aj rockový gitarista Maël Salètes od švajčiarskeho Orchestre Tout Puissant Marcel Duchamp, čo vysvetľuje, prečo sa trio nevydalo výhradne cestou pocty somálskej hudbe, ale nasmerovalo ju moderným smerom.
Na novom albume „Hiddo Dhawr“ sa podieľal aj klávesista a basista Régis Monte, ktorý hlas Sahry Halgan občas obklopil púštnou psychedéliou.
Jiří Moravčík, preklad NMR (foto: Marion-Bornaz) Článok bol pôvodne napísaný pre Český rozhlas Ostrava
Oceňovaný dublinský spevák, skladateľ, inštrumentalista a dramatik Conor O’Brien oživuje svoj projekt Villagers intímnou inventúrou nazvanou „That Golden Time“.
V minulosti boli Villagers považovaní za skupinu, no v súčasnosti je to viac hudobný projekt jej lídra, všestranného hudobníka Conora O’Briena. Ten ostáva od svojich začiatkov verný sile skladby a jej melódii, pričom postupom času dosiahol status takmer veterána.
Témy jednotlivých piesní boli v minulosti najmä o existenčných obavách a nádejach v dnešnom zúfalom, technologicky orientovanom veku.
Po albumoch „Becoming A Jackal“ (2010), „Awayland“ (2013), „Darling Arithmetic“ (2015), „The Art Of Pretending to Swim“ (2018) a Fever Swim (2021) novinka evokuje návrat k piesňam s pokojnou atmosférou. Z nových nahrávok je cítiť oduševnenosť, inteligenciu a dôraz kladený na zvukové detaily – analógové i digitálne.
„Ako môžeš mať túžobné predstavy o sebe a svete okolo teba, keď si konfrontovaný s drsnou, chladnou realitou?“
„Pre mňa má zlatý čas taký zvnútornený hlas, že som takmer zistil, že je nemožné pustiť k nemu niekoho iného. Je to pravdepodobne najzraniteľnejší album, aký som urobil. Všetko som hral a nahrával vo svojom byte a nakoniec som pozval niekoľko hostí,“ doplnil O´Brien.
Medzi hosťujúcimi hudobníkmi sa na novom albume objavili Dónal Lunny z Planxty a The Bothy Band na buzuki, americký skladateľ a multiinštrumentalista Peter Broderick na husliach a skupina hráčov, ktorých O’Brien prvýkrát videl hrať na pocte jednej zo svojich veľkých lások, talianskemu skladateľovi menom Ennio Morricone. Na obale albumu je okrem motýla možné vidieť obrázok dnes už nepoužívanej írskej dvadsať pence.
Poetické texty
Album „That Golden Time“ nie je o nič menej intenzívny ako jeho predchodca. Nové skladby odhaľujú O’Brienov charakteristický talent pre melódie a jeho dar pre živé a zároveň jemné aranžmány. Texty charakterizuje pohlcujúca poézia a počuť v nich autorove nádeje, obavy i sny.
„Chcel som, aby sa teplo nahrávky odrážalo v jej názve. Titulná pieseň sa dotýka nesustále sa objavujúcej témy romantizmu verzus realizmu“, povedal Conor O’Brien.
Vybrané skladby vám budeme v tomto týždni servírovať v rubrike „Album týždňa“ v našom online vysielaní na platforme Mixcloud.
Tentokrát sa podelíme s vami o novinky, ktoré zverejnili Arab Strap, Dino D’Santiago a Luedji Luna, Shivani Day, Emel Mathlouthi, alebo domáci projekt Rakovicky.
Škótske duo Arab Strap vydáva svoj ôsmy album s názvom „I’m totally fine with it don’t give a fuck anymore“, ktorý evokuje akýsi predapokalyptický soundtrack. Mizantropické texty sú naštastie vyvážené väčšinou sviežim a tanečným synth-rockom. Hlavný textár Aidan Moffat v tlačovej správe uviedol, že je s drzým názvom albumu úplne v pohode. „Naše skladby sú o závislosti od nekonečného prúdu online šialenstva, zlých správ, dezinformácií, konšpiračných teórií, zneužívania a vyhrážok. Som nútený neustále prijímať informácie, ktoré udržiavajú príliv nešťastia a robia ma súčasťou problému.“ Názov albumu bol ovplyvnený aj stále aktuálnym dielom kanadského filozofa a spisovateľa Marshalla McLuhana, známeho zo 60. rokoch.
Skladbou „Oh Bahia“ Dino D’Santiago a Luedji Luna stavajú most medzi Kapverdskými ostrovmi a Brazíliou a vzdávajú hold čiernemu Atlantiku, ktorý tieto dve krajiny spája. Ich spoločná história, ktorú na oboch stranách charakterizoval portugalský kolonializmus, symbolizuje, že sú obe krajiny úzko prepojené. Pieseň je o tom, čo sa môže stať, keď otvoríme náš svet – o kráse, ktorá sa odhalí, a o pocite spolupatričnosti, ktorý môže vzniknúť. Spev a hudba sú pre Dina dôležitým nástrojom na spojenie s jeho predkami. S kapverdskou speváčkou ho spája tiež Candomblé, afrobrazílske náboženstvo z Brazílie, ktorého rytmy si opakovane nachádzajú cestu aj do Luedjinej hudby.
Shivani Day ste si možno niektorí všimli na portály Boiler Room. Hudobníčka pôsobiaca v Londýne bola predovšetkým dídžejkou, no teraz sa začala venovať aj lyrickej stránke svojich piesní. Dá sa povedať, že „Rhetoric“ je jej vokálnym debutom a zameriava sa po hudobnej i estetickej stránke na fúziu indickej a západnej hudby. Okrem svojich koreňov Shivani ako referencie uvádza Sade, Aaliyah a Massive Attack. Cítiť to aj z jej novinky, ktorá kombinuje vplyvy trip-hopu so zvukom dramatických sláčikových nástrojov, indických bubnov a perkusií. To všetko dodáva piesni mystické vibrácie, ktoré dokumentuje temný klip s hadmi a tradičnými bojovými súbojmi.
Emel Mathlouthi sa stala známou ako hlas jazmínovej revolúcie. Dnes je najúspešnejšou tuniskou speváčkou a skladateľkou na svete. Jej piaty album „MRA“, čiže žena, je feministickou výpoveďou v piatich jazykoch, zabalenou do súčasného elektropopu. Emeline nové piesne vyzývajú ženy k spoločenskej i umeleckej slobode. Hosťujúce speváčky pochádzajú z Nigérie, Brazílie, Francúzska, Iránu, Iraku, Ukrajiny, Alžírska, Spojeného kráľovstva a Mali. Patrí medzi ne švédsko-iracká speváčka Nayomi, malijský raper Ami Yerewolo, perzská raperka Justina a alžírsko-francúzska speváčka Camelia Jordana. Popri elektronike na albume počuť hip-hop, batucadu, reggaeton, trap, drum ‚n‘ bass a samozrejme severoafrickú hudbu.
Po skladbách „Ghost Town“ a „Don´t Stop Me“ sa Rakovicky odvážne púšťa do slovenčiny. Najnovšia skladba “Kým si so mnou” vám prostredníctvom videoklipu dodá esenciu slnečných dní z exotickej Malorky. „Je to pozitívne ladená skladba, ktorú si chcete púšťať v kabriolete pri mori. Je o žití v prítomnosti s niekým, s kým vám je dobre. Je o vďačnosti za to, čo máte, a vážení si druhých ľudí. Je o vnútornom vyrovnaní sa so situáciami, ktoré zažívate,“ prezradil o piesni Marek.
Prenikanie balkánskych štýlov na svetovú scénu sledujeme v poslednom polstoročí najčastejšie v džeze aj vo world music.
K popularite balkánskej hudby prispel Goran Bregović a jeho soundtracky k filmom Emira Kusturicu, pianista Milcho Leviev z Bulharska, ktorý hral s Donom Ellisom aj s Billy Cobhamom. Dôležitú úlohu mal tiež revival východoeurópskych klezmerbandov. Ten však nezačal v Európe, ale Spojených štátoch. Nezabúdajme tiež, že ako prvý popísal balkánsku hudbu z našej perspektívy maliar a folklorista Ľudovít Kuba. Druhý zväzok jeho knihy „Cesty za slovanskou piesňou“ (1933) mapuje prakticky celú bývalú Juhosláviu a mimochodom predvída globalizáciu: „Začína sa veľké prenikanie západnej osvety a všetkého, čo sme zvyknutí nazývať pokrokom, ale to všetko je hotovým morom pre kult národnej piesne.“ Dnes môžeme doplniť, že práve na Balkáne bola národná pieseň často zneužitá ako útočná zbraň v rukách nacionalistov, najkrikľavejším prípadom je pop zvaný turbofolk, ku ktorého hviezdam patrí speváčka Ceca, vdova po srbskom vojnovom zločincovi Arkanovi.
Čia pieseň to je?
Jemne ironický pohľad na prepojenie nacionalistického myslenia s hudobným odkazom ponúka dokumentárny film „Whose Is This Song?“ (2003), ktorý natočila Adela Peeva z Bulharska. Inšpirovala ju spoločná večera s priateľmi z Grécka, Macedónska, Turecka aj Srbska. V jednej chvíli zaznela pieseň, ktorú všetci poznali. Pripojili sa v speve, každý v inom jazyku. Vo viacerých krajinách má pieseň rozdielne posolstvá, niekde slúžia ako vojenský pochod, inde ako milostná či moslimská náboženská pieseň. Každý z hostí si nárokuje, že pieseň je z jeho krajiny, tolerantné hlasy sú umlčané, priateľská večera skončí bitkou. Môže za to skutočne len nejaká fiktívna balkánska nátura?
Komunistické režimy nacionalizmus skryto priživovali, napríklad v Bulharsku bola násilne asimilovaná turecká menšina, obeťou bol aj saxofonista Ivo Papasov, prinútený zmeniť svoje pôvodné turecké meno na bulharské. Rumunský hrôzovládca Ceausescu sa priatelil so severokórejským diktátorom Kim Ir Senom a podľa jeho vzoru chcel zrušiť dediny a obyvateľov násilne preškoliť na priemyselných robotníkov. Pokiaľ vtedy hudobníci z Maďarska vyrážali zbierať piesne k maďarským menšinám v Transylvánii, riskovali pri návrate drastické zásahy z rumunskej strany.
Unikátnou výnimkou bola Juhoslávia, kde spolu jednotlivé kultúry hladko komunikovali. V cukrárňach, ktoré vlastnili Albánci, ste počuli autentické, surovo orientálne nahrávky z Kosova, ozdobou mainstreamu bola Esma Redžepova z Macedónska, exemplárna predstaviteľka rómskej menšiny. Príslovkový sud pušného prachu po stáročia fungoval ako hudobný taviaci kotlík, ktorý dal svetu množstvo unikátnych foriem. Bulharské tance v nepárnych rytmoch, bosenské balady sevdalinka, spájajúce turecké melodické ornamenty s juhoslovanskou spevavosťou.
Syndróm George Harrisona
Globalizácia je nástroj dvojsečný, a jeho negatívnu stránku, ktorú predvídal Ľudovít Kuba, dokresľuje aj dobre známy fakt: východoeurópske publikum si potvrdzuje svoje európanstvo tým, ako starostlivo sleduje západné trendy. Ľudové ansámble budia väčší rešpekt v cudzine ako doma.
Napríklad Bulhari ohŕňali nos nad svojimi unikátnymi ženskými zbormi dovtedy, kým platňa „Le Mystrre des Voix Bulgares“ vyšla pri kultovej značke 4AD. Na svoj album si speváčky prizvala Kate Bush, po londýnskom koncerte sa s nimi nechal odfotiť George Harrison. Tak vznikla fráza „syndróm George Harrisona“.
Tajomné bulharské hlasy sú opradené množstvom mediálnych mýtov, ako to teda bolo naozaj? Do súčasného hudobného slovníka vstúpili rovnako ako korzická polyfónia, sibírske hrdelné spevy či sámský joik, ale na rozdiel od nich nejde o čisto tradičný žáner. Vznikol na objednávku, podobne ako folklórne „megaansámble“ vytvorené za Železnou oponou podľa sovietskeho vzoru. Ženské zbory sú dielom skladateľa Filipa Kouteva, ktorý na si rozdiel od ruského folklórneho gýča udržal spojenie s koreňmi a mal tvorivé nadanie. Obchádzal dediny v pohorí Pirin, vyberal ľudové, profesionálne rutinou nedotknutej speváčky. Z nich vytvoril zbor, pre ktorý potom komponoval. Americký producent Joe Boyd, verejnosti známy skôr vďaka Pink Floyd či Bobu Dylanovi, túto hudbu počul o dve dekády pred tým, než vyšiel legendárny album pri 4AD: „Kutevove skladby stavajú na kvalite ženských hlasov, ktoré udržia prierazný tón bez vibráta. V bulharskej tradícii spieva jeden hlas bordunový tón, druhý melódiu a bordune sa priblíži až na štvrť tónu. Práve z toho vám naskočí husia koža. S bel cantom by to nebolo na počúvanie, vibrato by zahmlilo kontúry, ktoré sú v bulharskej verzii ostré a čisté.
Podobne výrazné disonancie možno počuť aj v rannej byzantskej chrámovej hudbe, z ktorej Koutev čerpal. Tieto harmonické kolízie, desivé aj vzrušujúce zároveň, sú jadrom Koutevových aranžmánov, ale vylučujú použitie klasicky školených hlasov,“ píše Boyd vo svojom článku „How Stalin created World Music“ pre britský Independent. S podobnými prvkami sa stretneme aj v susedných krajinách. „Pre nich je najkrajší interval sekunda,“ hovorí speváčka Jovana Jokić, ku ktorej sa vrátime v závere článku.
Do sveta prenikli prvýkrát bulharské zbory vďaka manažérovi Boba Dylana, Albertovi Grossmanovi. Ten v Paríži dostal od kohosi mini-LP Koutevovho ansámbla z roku 1958, ktoré výšlo na značke Chant du Monde. Grossman sa do nahrávky zamiloval a ďalší deň zašiel do vydavateľstva, vytiahol z vrecka dvetisíc dolárov. Práva boli jeho, nemal síce amerického vydavateľa, ale práve vyjednával zmluvu pre Paul Butterfield Blues Band pri značke Elektra, u ktorej vydávali napríklad Doors. V zmluve potrebovali doladiť posledný detail. Grossman navrhol: „Ja v tejto veci ustúpim, ale vy vydáte tento minialbum, ktorý som priviezol z Paríža.“ Jac Holzman, šéf Elektry, si zbory vypočul a súhlasil. Album však zapadol vďaka nedostatku propagácie a nešikovnému 32-minútovému formátu.
Širšie publikum oslovili bulharské zbory až neskôr. Roku 1975 ich vydal Marcel Cellier, švajčiarsky metalurg a druhým povolaním organista. Hitom sa stali až roku 1986, v už spomínanej licenčnej reedícii na 4AD sa predalo 100 000 kusov. Príbeh zároveň ukazuje, že hudobné dobývanie východnej Európy nebolo vždy fair play, ale prebiehalo s koloniálnou mentalitou, známou skôr z iných kontinentov. Joe Boyd píše: „Cellier ako metalurg hľadal v bulharských horách rudu. Zbory pritom začul z rádia a začal ich propagovať, zásluhy mu nikto neupiera. Bulhari ale nerozumeli autorským právam a Cellierova zmluva im zaisťovala len minimálne tantiémy za interpretáciu. Mňa sa potom podarilo bulharskú autorskú organizáciu presvedčiť, že majú nárok aj na autorské honoráre. Zaregistroval som si na tie skladby vydavateľské práva a Cellier zúril. Vyinkasovali sme veľa peňazí, ktoré sme potom bulharským autorom odovzdali.”
Boyd objavoval balkánsku hudbu prostredníctvom festivalov ako Koprivštica v Bulharsku aj svadobných osláv, kde objavil skôr spomínaného saxofonistu Ivo Papasova. Tou najväčšou hudobnou udalosťou na Balkáne je ale Festival trubača v mestečku Guča, južne od Belehradu, venovaný balkánskym dychovkám, rakiji aj ďalším regionálnym pochúťkam. Vznikol roku 1961 ako miestna súťaž kapiel. Vďaka návštevnosti cez 300 000 divákov sa mu dnes hovorí Balkánsky Woodstock, veľkú reportáž odtlačili dokonca New York Times.
Dychovka je termín relatívna, v závislosti od regiónu. Pokiaľ je u nás táto tradícia vnímaná ako hudobný úpadok pre dôchodcov s pollitrami, balkánske ansámble stoja na energii a vzrušujúcich nepárnych rytmoch. Web festivalu cituje Milesa Davisa: „V Guči hrajú na trúbku inak,“ čo naznačuje, ale nepotvrdzuje, že Davis v Guči bol. Citáciu z doby predinternetovej možno ťažko overiť, ale dobre informovaní pamätníci z bývalej Juhoslávie sa zhodujú: Ak by Davis skutočne v Guči bol, vzbudilo by to oveľa väčší mediálny poprask. Hral však na jazz festivale v Ľubľane, podobne ako Jiří Stivín s Rudolfom Daškom, ktorí tam natočili živý album.
Kultúrny šok ako odrazový mostík
Po rozpade Juhoslávie došlo k paradoxnej situácii. Novovzniknuté samostatné republiky sa ocitli vo vynútenej izolácii, zatiaľ čo zvyšok Balkánu sa z totalitných represií spamätával len pomaly. Balkán je pritom kultúrne najpestrejšia časť Európy. Pokiaľ vzájomné väzby poklesli na nulu, o to silnejšie sa rozvíjali kontakty so Západom. Po juhoslovanských vojnách sa mnoho utečencov usadilo v Rakúsku aj inde, k vzájomným stretnutiam dochádzalo na hudobnom veľtrhu Womex, každoročnú putovnú akciu s domovským prístavom v Berlíne. Mimochodom, zakladateľ veľtrhu, Ben Mandelson, bol o polstoročie predtým prvým propagátorom balkánskych štýlov v rockovej sfére. Zatiaľ čo iní hrali punk rock, Mandelsonova skupina 3 Mustaphas 3 s typickým anglickým humorom dekonštruovala balkánsku hudobnú mentalitu.
Keď roku 2015 prebehol Womex prvýkrát vo Východnej Európe v Budapešti, veľa západných delegátov prežilo kultúrny šok z toho, akú štýlovo pestrú a doteraz neznámu hudbu ponúka Balkán. A ako v tomto regióne chýbajú organizačné štruktúry, znalosti z hudobného podnikania, exportné kancelárie, grantová podpora.
Práve z Womexu vzišla iniciatíva Most, slúžiaca na prepojenie balkánskych hudobníkov s Európou a podporovaná z európskych zdrojov. K zásadnému prelomu v tomto behu na dlhú trať došlo vlani, keď sa mesto Veszprém blízko Balatonu stalo Európskym hlavným mestom kultúry. V auguste sa tu konala jedinečná koncertná prehliadka balkánskych kapiel, zameraná viac do hĺbky ako na mainstream. Výber preferoval umelcov z ciest nevyšliapaných a riskantných, ktorí hľadajú nové varianty v hudbe, západným publikom ešte neobjavené. Príklad: dvojicu Dunjaluk tvorí speváčka, ktorá v 9 rokoch v čase vojny utiekla z Bosny a teraz znovuobjavuje svoje korene. Jej partnerom je chorvátsky gitarista, ktorý študoval džez vo Viedni a zvukovo čerpá z noise a Sonic Youth. Dvojica hrá pre kultové publikum v kluboch v Záhrebe, pre slabšie povahy odinakiaľ ale predstavuje zážitok až drastický. Konflikt razantných tónov skreslenej gitary s tradičnými baladami sevdalinka vás prinúti vzťah k balkánskej hudbe celkovo prehodnotiť. Hovoríte si, takto by zneli sevdalinky z pekla. Alebo keď je v pekle happy hour, počúvajú tam Dunjaluk. Má to svoju logiku: „U nás mnoho poslucháčov tradičnú hudbu odmieta, príde im nacionalistická. Tí, čo sevdah neradi, majú radi nás,“ vysvetľuje speváčka Dunja Bahtijarević.
Z úplne iného súdka bol acapella koncert zostavy Pjev. Päť ženských hlasov z Belehradu, Bosny i Záhrebu mapuje halekačky z horských údolí, polyfóniu zo srbských enkláv v Dalmácii, archaické bosnianske piesne ganga aj politicky nekorektný humor prostorekých dediniek. Vedúca Jovana Jokić vysvetľuje: „Všetky sme sa presťahovali do Zahrebu. Došlo mi, že práve náš repertoár slúžil nacionalistom ako zbraň proti ostatným, ako vieme z filmu Whose is this song. My chceme ukázať, že všetky tie piesne sú v rovnakom hudobnom jazyku. Keď vezmete niekoho z južného Srbska a umiestnite ho vedľa miestnej speváčky na chorvátskom území blízko Zadaru, obaja budú spievať spoločne, pretože logika tej hudby je rovnaká.”
Petr Dorůžka (preklad NMR ) viac článkov od autora nájdete na: http://www.doruzka.com/ (foto: archív)
Za názvom Reyna Tropical stojí americká speváčka a gitaristka Fabiola Reyna. Na albume „Malegria“ sa delí o svoj smútok, premenu a znovuzrodenie.
Príbeh, ktorý stojí za albumom „Malegria“, je rovnako krásny a posilňujúci ako smutný. Horkosladkú príchuť má už jeho názov, ktorý je odvodený z piesne Manu Chaoa. Pozostáva zo španielskeho „Mal“, čo znamená „zlý“, a „Alegria“, čo znamená „radosť“.
Projekt Reyna Tropical spočiatku tvorila speváčka, skladateľka a gitaristka Fabiola Reyna a Nectalí Díaz alias Sumohair, ktorá bola zápasníčkou, kaderníčkou, dídžejkou i producentkou. Obe boli nielen hudobnými partnerkami, ale aj aktivistkami v afro-mexickej diaspóre v Los Angeles. V roku 2021 absolvovali svetové koncertné turné ako predkapela kolumbijskej hviezdy Bomba Estéreo.
Nová zraniteľnosť
Prielom v ich pôsobení nastal v polovici roku 2022, keď sa Sumo stala účastníkom tragickej dopravnej nehody. Fabiola zrazu zostala bez peňazí a jej život sa úplne zmenil. Napokon dospela k rozhodnutiu v hudbe pokračovať, pretože chcela zachovať spoluhráčkinu víziu pri živote.
„Sumo sa ma raz opýtala: Ako často plačeš? A ja som odpovedala: Nikdy. Ona povedala: Páni, ty si z ocele, však? Teraz plačem stále! Cítim, ako mi slzy tečú po tele ako rieka. som jej vďačná za tento dar, ktorý mi tu zanechala!“, povedala Fabiola.
Nové piesne Reyna Tropical znejú podobne ako v minulosti. Spoločné nahrávky oboch hudobníčok vznikli z jam sessions: polyrytmických slučiek z terénnymi nahrávok, ako bol zvuk mora alebo spev vtákov. Nad všetkým sa vždy vznášali túžobné, mierne melancholické melódie.
Znovuzrodenie sólového umelca
Fabiola teraz špecifický hudobný štýl ďalej rozvíja. Album „Malegria“ je láskyplnou poctou jej priateľke a dlhoročnej partnerke, ale aj akýmsi znovuzrodením ako sólovej umelkyne. Jeho piesne sú návratom ku koreňom, o uzemňujúcej sile pôvodného folklóru, ako aj o lesbickej láske, dobrodružstve a ženskej zmyselnosti.
Inšpirované hudobnými legendami, akými bola mexická speváčka a gitaristka Chavela Vargas sa nové posolstvá nesú na konžských, peruánskych a afro-mexických rytmoch. Medzi piesňami sa nachádzajú krátke intermezzá, ktoré tvoria dojímavé scény a dialógy z nahrávania so zosnulou partnerkou Fabioly. Album je emotívnou ódou na spriaznenú dušu a zároveň oslavou afro kultúry.
Nigérijský gitarista Mdou Moctar a jeho virtuózna kapela na albume „Funeral For Justice“ kombinuje výbušnú energiu so strhujúcim muzikantským umením.
Mdou Moctar vyrastal v nigérijskej dedine Tchintabaraden. Nesúhlas jeho rodiny s hudbou na elektronických nástrojoch ho v začiatkoch inšpiroval k výrobe provizórnej gitary so strunami z drôtov bicykla. Neskôr sa jeho nahrávky v západnej Afrike šírili prostredníctvom mobilných telefónov a pamäťových kariet. Ako gitarista sa stal obdivuhodným psychedelickým sólistom so štýlom, ktorý čerpá z tvorby Jimiho Hendrixa.
Moctarovu tvorbu si všimol zakladateľ vydavateľstva Sahel Sounds Chris Kirkley, ktorý natočil historicky prvý celovečerný film v jazyku tamašek s názvom „Rain the Color Of Blue With a Little Red In It“.
Na prvý album „Ilana (The Creator)“ z roku 2019 nadviazal Mdou Moctar v roku 2021 ešte úspešnejším titulom „Afrique Victime“. Základom jeho tvorby boli obdivuhodné gitarové zručnosti, vďaka ktorým sa stal ďalším predstaviteľom púštneho blues spájaného s umelcami ako Tinariwen, Tamikrest, alebo Bombino.
Protikoloniálna politika
Na albume „Funeral for Justice“ počuť pestrú hudbu, ktorá poukazuje na protikoloniálnu politiku. Politické témy boli hlavným hnacím motorom všetkých zúčastnených hudobníkov pri tvorbe najenergickejšieho diela v ich doterajšej kariére.
„Africkí vodcovia, vypočujte si moju pálčivú otázku. Prečo vaše ucho počúva len Francúzsko a Ameriku?,“ spieva Mdou Moctar.
Mdou Moctar si tentoraz nedával servítku pred ústa, či už ide o katastrofálne dedičstvo francúzskeho kolonializmu v piesni „Oh France“, alebo zlyhanie afrických lídrov pri budovaní svojich krajín v titulnej skladbe. Jazyku tamašek hrozí vyhynutie, pretože medzi mladými ľuďmi je viac používaná francúzština, čo demonštruje vášnivá pieseň „Imouhar“.
Výbušná inštrumentácia
Ako zvyčajne je Moktarova inštrumentácia podobne zápalná ako jeho slová. Jeho virtuózna práca s gitarou je ústredným bodom celého albumu. Skladby ako „Tchinta“ a „Sousoume Tamacheq“ pozdvihujú tento titul ešte na vyššiu úroveň. Rovnako dôležitá je aj jeho americko-nigérijská kapela, ktorá nadväzuje na tuarégske púštne blues, spopularizované pred dvomi desaťročiami.
V piesňach „Takoba“, „Imajighen“ a „Modern Slaves“ je využívané meniace sa tempo, čím sa rozširuje dynamický rozsah albumu. Mdou Moctar a jeho kapela sa pohybuje po všetkých úrovniach s rovnakou jemnosťou, pričom každá cesta vedie ku konečnému cieľu, ktorým je vyjadrenie sa k naliehavej potrebe sebaurčenia. Na pozadí je koloniálne dedičstvo, ktoré preniká do sociálnych vzťahov na celom svete.
Pohreb za spravodlivosť
Vďaka všetkým cieľom je tento „pohreb za spravodlivosť“ výnimočný. Hudba a texty obsahujú posolstvá, ktoré by nemali ostať v súčasnom horiacom svete na pozadí. Preto album „Funeral For Justice“ pôsobí ešte živšie a hlasnejšie ako predchádzajúce nahrávky.
Mdou Moctar a jeho kapela rozdúchava plamene spravodlivého odhodlania a všetkým pripomína, že ak je spravodlivosť mŕtva, niet vhodnejšej pocty, ako pozdvihnúť hlas v jej prospech.
Editorské hudobné správy tentoraz iniciovali St. Vincent, Metronomy, Ibibio Sound Machine, The Woodentops a domáci Medial Banana.
Americká hudobníčka Annie Clark alias St. Vincent sa dostala do povedomia širšej verejnosti v roku 2014 vďaka piatemu bezmennému albumu, ktorý získal cenu Grammy. Jej novinka „All Born Screaming“ je prvým albumom, ktorý si sama produkovala. O vzniku nových piesní speváčka prezradila: „Musela som sedieť sama v miestnosti, spievať, hrať sa s modulárnymi syntetizátormi a prúdmi, otáčať gombíkmi, a potom nájsť tých šesť sekúnd, v ktorých všetko zapadne. Tentoraz som chcela byť sama prvým aj posledným filtrom, cez ktorý všetok materiál prejde. Znamenalo to tiež, že na mne ostali všetky pochybnosti.“ Ako povedal David Bowie: „Ak máš pocit, že sa nohami nedotýkaš zeme – potom si na správnom mieste, aby si urobila niečo vzrušujúce“. Prvý singel „Broken Man“ je o strate a žiadostivosti.
Anglická skupina Metronomy sa v sérii „Posse EP“ venuje spoluprácam. Jej partneri sú zodpovední za texty a skupina združená okolo Joea Mounta výlučne za zvuk. Druhá časť série je najmä o predstavovaní nových perspektívnych umelcov: „Čím viac robím s inými umelcami, tým viac sa teším znovu na svoju vlastnú hudbu,“ hovorí Mount o nahrávke. V piesni „With Balance“ spolu s Naimou Bock a Joshuom Idehenom tiež ukazuje, ako sa rôznorodé vplyvy môžu spojiť do jedného štýlu. Jemné gitarové zvuky londýnskej speváčky Naimy sa stretávajú s poéziou britského speváka Idehena, ktorý má svoje korene v Nigérii, pričom žije vo Švédsku.
Anglická afro-funková skupina Ibibio Sound Machine posúva hudbu pod vedením Eno Williamsa a Maxa Grunharda viac na klubové pódiá. Nový album „Pull The Rope“ zachytáva podstatu a má ešte viac prepracovanejší a vyzretejší zvuk. Charakteristický elektro pop s prímesou afrobeatu je nabitý zložitými rytmami i melódiami. Texty kritizujú antisociálne médiá a ich vplyv na medziľudské vzťahy alebo obhajujú posilnenie postavenia žien. Skladby ako „Pull The Rope“ a „Fire“ sú charakteristické repetitívnou jednoduchosťou kmeňového spevu a temperamentným funkovým štýlom.
Skupinu The Woodentopszaložili v južnom Londýne v roku 1983 spevák Rolo Mc Ginty a gitarista Simon Nawby. Ich album „Giant“ z roku 1986 považujú mnohí hudobní znalci za jeden z najvydarenejších a zároveň najnedocenenejších titulov osemdesiatych rokov. Kvalita sa ani časom nevytráca, čo potvrdzuje ich novinka „Fruits Of The Deep“, ktorá rockuje, funkuje, upokojuje a inšpiruje k mentálnym obrazom. Názov albumu odkazuje na vodu, dôležitý zdroj, ktorý robí našu Zem obývateľnou.
Medial Banana zverejnili videoklip k piesni „Bumerang“. Skladba, ktorú len ťažko dostanete z hlavy, patrí k najobľúbenejším na práve prebiehajúcom klubovom turné k albumu „More času“. S novou nahrávkou kapela obehla už 8 slovenských miest a pred pár dňami ju pokrstila vo vypredanom Kácečku v Bratislave spolu s viacerými hudobnými hosťami. Skupina sa chystá aj na Prahu a Brno, kde sa ich koncerty tešia vždy veľkému záujmu. Najbližšie ju čaká vystúpenie na Bratislavskom Majálese, kde vystúpi na záver prvého večera. Videoklip pochádza z dielne tvorcu Lukáša Pulíka, známeho pod pseudonymom Lupic. Zábery do videa vznikali popri fotení obalu aktuálneho albumu, ktorý už čoskoro vyjde aj na vynile. Skupina tiež počas Majálesu v Bratislave vyzve publikum, aby sa zapojilo do tvorby ďalšieho videoklipu. Všetci účastníci môžu točiť svoje zábery, ktoré neskôr skupina zozbiera a zostrihá do tzv. DIY klipu.
Richard Sabo alias Ján Boleslav Kladivo je slovenský skladateľ, textár a zvukový inžinier. Pod pseudonymom mu od roku 1995 vychádzajú albumy, ktorými neprestáva prekvapovať. Pri príležitosti vydania jeho novinky „V úlomkoch zrkadla“ vznikol nasledujúci rozhovor.
Čo ťa motivuje tvoriť nové pesničky a kedy prichádza tá správna múza?
„Reagujem na nejakú situáciu. Dá sa povedať, že múzou je situácia. Skúsim uviesť príklad. Pesnička Keď vietor šepká stromom svoj obraz sna vznikla tak, že som sa pozeral na to ako David Lynch hovorí skladateľovi Angelovi Badalamentim, ako by si predstavoval hlavnú tému do seriálu Twin Peaks. Pocítil som, že musím spraviť pieseň o tom ako sa tí dvaja rozprávajú.“
Čo môžeme nájsť v úlomkoch zrkadla?
„Kto čítal Alenku v ríši divov vie, že na konci knižky prebieha súd, kde Kráľ povie, aby sudcovia vyriekli rozsudok. Či je obvinený vinný alebo nie, o tom sa budú baviť neskôr. Alenka na to odpovedá, že je to hlúposť, že ako také niečo mohlo Kráľovi prísť na rozum. Na to reaguje Kráľovná, ktorá skríkne: „Odtnite jej hlavu!“ Nikto sa nepohne. Alenka jej odvetí, že koho to vlastne chcú strašiť? Veď nie sú ničím iným len balíčkom hracích kariet. Môj album sa dotýka toho, že v úlomkoch zrkadla môžeme uvidieť, že naše existenčné strachy sú zveličené a naše sily umenšené akýmsi balíčkom hracích kariet.“
Tvoje nové skladby sú oproti minulosti komornejšie a intímnejšie. Elektronika akoby viac odchádzala do úzadia a v niektorých skladbách kladieš dôraz najmä texty a atmosféru. Čomu pripisuješ túto zmenu?
„Čas, v ktorom žijeme odskočil od poézie a metafyziky, k veciam ktoré nevidieť, ale pre mňa je životne nevyhnutné sa k nim vyjadrovať.“
Sleduješ nové technologické trendy, alebo uspokojíš sa s tým čo už poznáš.
„Ako vieš, nie som len pesničkár, ale aj experimentálny hudobník a zvukový inžinier, takže je pre mňa nutnosťou sa zaoberať novými vecami. Posledné dva roky sa venujem mixovaniu hudby v Dolby Atmos. Študujem koncepciu virtuálnej reality, nahrávam a editujem zvuky v ambisonics. Som fanúšikom skvelého VCV Racku – simulujúceho modulárnu elektroniku, v ktorom sa dá postaviť akýkoľvek hardvérový syntetizér. A nielen to, ale dá sa procesovať zvuk v dimenziách času a priestoru ľubovoľným spôsobom s minimálnymi nákladmi.“
Pomáhal ti niekto s novými nahrávkami?
„V skladbe Rozbehneš sa pozdĺž vĺn spieva Marcela Derevencová. Som veľmi rád, že sa projektu zúčastnila.“
Absolvoval si niekedy leteckú cestu Praha Berlín Warszawa? Čo ťa inšpirovalo k vzniku tejto piesne?
„Moja dcéra Justína žije vo Warszawe. Zbožňuje cestovanie lietadlom. Táto pieseň je vlastne rozhovor s ňou na diaľku. Ona čaká v termináli, o desať minút pristavia lietadlo. Číta si moje texty z neznáma.“
Vydanie tvojho nového albumu podporila SOZA. Aký význam pripisuješ fondom podporujúcich kultúru? Mohol by tento album vzniknúť aj bez ich pomoci?
„Album by mohol vzniknúť aj bez pomoci SOZA, ale ich pomoc si veľmi cením. Ak si umelec, ťažko bude z teba aj dobrý predavač. A kto nie je dobrý predavač, dobrý predavač svojej sily, ten to nemá také ľahké. Kultúru a umeleckú tvorbu by mal štát podporovať a ak by to dokázal bez hodnotiacich komisií, stal by sa superštátom.“
Tvoje nové nahrávky vychádzajú digitálne. Chcel by si pokračovať aj s vydávaním fyzických nosičov?
„Jediná možnosť vydávať fyzické nosiče je cez donorstvo – ľudia darujú peniaze, vyzbierajú sa na CD alebo vinyl a majú z toho dobrý pocit. Väčšina z nich už síce nemá CD prehrávače, alebo gramofóny, ale cenia si artefakt v poličke, veď autor tým u nich má možnosť žiť aj po smrti.“
Na prvom mieste albumového rebríčka Transglobal World Music Chart sa tentoraz usadila kurdská speváčka Aynur s titulom „Rabe“.
Aynur je ikonickým hlasom kurdského ľudu. Už štvrťstoročie spája tradičnú kultúru svojej domoviny, vrátane bardských piesní a starovekej i modernej poézie Kurdistanu, s klasikou, džezom a popom zo Západu. Prostredníctvom súčasných hudobných štýlov otvára kurdskú kultúru celému svetu. Od začiatku svojej kariéry nastavila nové štandardy v kurdskej i tureckej hudbe a kombinovala tradičné hudobné nástroje s modernými aranžmánmi.
Uznávaný violončelista Yo-Yo Ma pred pár rokmi pozval Aynur do svojho úspešného súboru Silk Road Ensemble. V roku 2017 získala cenu „Master of Mediterranean Music Award“ od MMI v Berklee a v roku 2021 bola ocenená cenou „Artist Award“ na World Music Expo (WOMEX). Filmár Fatih Akın ju stvárnil vo filme „Crossing The Bridge “ a objavila sa tiež v dokumente Morgana Nevilla o Yo-Yo Ma.
V posledných desiatich rokoch Aynur rozvíjala svoj umelecký záber a zdokonaľovala umenie skladania autorských piesní. Na svojom ôsmom albume „Rabe“ zúročila viaceré skúsenosti nadobudnuté počas viac ako 20-ročnej kariéry. Jeho nahrávky vznikli v Kolíne nad Rýnom a Katalánsku a podieľalo sa na nich takmer 20 hudobníkov.
Poradie najúspešnejších albumov máj 2024:
Aynur · Rabe · Dreyer Gaido [5]
Aziza Brahim · Mawja · Glitterbeat [2]
Sam Lee · Songdreaming · Cooking Vinyl [-]
Lina · Fado Camões · Galileo Music Communication [1]
Maria Mazzotta · Onde · Zero Nove Nove [3]
Ali Doğan Gönültaş – Keyeyî – Mapamundi Música [-]
Sahra Halgan · Hiddo Dhawr · Danaya Music [4]
Jembaa Groove · Ye Ankasa | We Ourselves · Agogo [-]
Štýl senegálskeho speváka Faada Freddyho je v globálnom kontexte jedinečný. Charakterizujú ho gospelové balady, tanečné riddimy a hymnické melódie, ktoré vytvára len pomocou svojho hlasu a tela. Jeho druhý album „Golden Cages“ ukrýva pozitívne posolstvá a je alternatívou k hektickému tempu moderného života.
„Robím hudbu bez pesticídov,“ vtipkuje Faada Freddy, keď hovorí o svojom novom albume. Vo svete, v ktorom hudbu charakterizujú najmä počítačové beaty, autotune a umelá inteligencia, sa spolieha na prirodzené, organické zvuky vytvorené ľudským telom. Skladby na albume „Golden Cages“ vznikli len pomocou tlieskania, lúskania, dupania, spievania, rapovania a beatboxu a predstavujú ďalší umelecký vrchol senegalského hudobníka.
Abdou Fatah Seck, neskôr známy ako Faada Freddy, sa narodil v roku 1975 v Saint Louis na severozápade Senegalu. V mladosti sa nadchol najmä pre soul a hip-hop a v roku 1992 založil rapovú skupinu Daara J, ktorá sa svojimi angažovanými textami stala známou aj mimo Senegalu. Podarilo sa jej vystúpiť so svetovými hviezdami ako Public Enemy, Mos Def alebo Wyclef Jean.
Beat Box Gospel
V tvorbe skupiny Daara J sa popri rape objavovalo veľa spevu a acapella medzihier. Keď Faada Freddy v roku 2015 pracoval na svojom prvom sólovom albume „Gospel Journey“, do centra svojej hudby postavil ľudský hlas. S päťčlenným vokálnym ansámblom na ňom prespieval skladby popovej speváčky Sia, hardcorovej skupiny Rise Against, alebo kamerunskej speváčky a skladateľky Irmy. Nasledovali ocenenia, koncerty a Faada Freddy sa stal populárnym najmä vo svojej adoptívnej krajine, vo Francúzsku.
Na novom albume upustil od prebratého repertoáru a predstavuje 12 autorských skladieb, ktoré napriek obmedzenému rozsahu nástrojov znejú veľmi rozmanito. Jeho acapella kapela imituje rockové gitarové riffy v skladbe „Happy Together“, v „Aladdin“ beatboxuje na dancehall riddim a v „Day To Day Struggle“ si pospevuje vo valčíkovom rytme. Novinkou tentoraz je, že v skladbách môžete počuť viac „dupania“, čo im dáva väčšiu energiu.
Nebojte sa a buďte šťastní
Nové piesne spájajú optimistické a popové melódie, ktoré ešte viac zdôrazňujú pozitívne posolstvá Faada Freddyho. Mnohé skladby pripomínajú skladbu „Don’t Worry Be Happy“ od Bobby McFerrina, ktorá tiež využíva vokály, snapping a beatbox.
Skladba „Happy Together“ opisuje, že my ľudia potrebujeme spoločenstvo, aby sme boli šťastní, „Tables Will Turn“ dáva nádej na lepšiu budúcnosť. Pieseň „The One For Me“ je o mužovi, ktorého podvádza jeho priateľka. Freddy však vďaka svižnému rytmu mení romantickú drámu na pozitívny príbeh o poučení sa z chýb. Okrem osobných skúseností sa v piesni ako „Africa Nangadef“ venuje aj sociálnym otázkam. Je to jedna z mála piesní, ktorú spieva vo svojom rodnom jazyku. Svojim hlasom ju podporila beninská hviezda Angelique Kidjo, s ktorou oslavuje úspechy kontinentu. O jeho afrických koreňoch hovorí aj oslavná pieseň „Massilo“, v ktorej pripomína tradíciu griotov a zdôrazňuje, aké dôležité je poznať vlastnú históriu.
Titulná skladba „Golden Cages“ sa zaoberá súčasnou kapitalistickou spoločnosťou a opisuje ju ako zlatú klietku, v ktorej sme napriek mnohým možnostiam manipulovaní a utláčaní. Radí: „Osloboďte svoju myseľ“ a opisuje nebo ako svoju strechu a svet ako svoju krajinu.
„Cieľom mojej hudby nie je uvrhnúť ľudí do depresie. Pozerám sa na ich problémy a potom hovorím, že najdôležitejšie je to, čo sa z nich naučíte,“ povedal Faada Freddy.
Albumom „Golden Cages“ Faada Freddy pokračuje vo svojej „gospelovej ceste“ a prekonáva svoj debutový album piesňami plnými poézie, ľahkosti a nádeje.
Jubilejný 20. ročník festivalu Viva Musica! prinesie do Bratislavy opäť to najkvalitnejšie zo sveta klasickej hudby. Tento rok sa jeho návštevníci môžu tešiť na svetoznámeho husľového virtuóza a držiteľa Grammy Maxima Vengerova, ktorý sa na Slovensko vráti po dvadsiatich rokoch. Ďalším zverejneným účinkujúcim v programe festivalu je škótsky gitarista Sean Shibe – umelec, ktorý rúca zaužívané klasické stereotypy a naplno vystihuje filozofiu festivalu „klasika inak“.
Keby sa vyhlasovala Superstar v klasickej hudbe, Maxim Vengerov by bol jej hlavným predstaviteľom. Na pódiu debutoval ako 5-ročný, ako 10-ročný nahral svoj prvý album a počas svojej fascinujúcej umeleckej kariéry spolupracoval s najvýznamnejšími svetovými umelcami a orchestrami. V súčasnosti je na vrchole svojich tvorivých síl a zároveň už v pozícii inšpirujúcej legendy. „Keď sa dotknem huslí, je tam úplne všetko. Akoby sa spojili dva magnety: ja a hudba,“ prezradil o sebe husľový virtuóz, ktorý si do Bratislavy prinesie aj svoje vzácne stradivárky z roku 1727.
Umeleckú kariéru Maxima Vengerova lemujú koncerty v prestížnych svetových sálach a na festivaloch, desiatky významných ocenení, ikonické nahrávky vo svetových hudobných vydavateľstvách, ale aj aktivity na poli dirigovania či pedagogické pôsobenie v oblasti vzdelávania mladých hudobných talentov. Pre bratislavské publikum si Vengerov pripravil sústredenú „beethovenovskú“ dramaturgiu stelesnenú v Sonátach pre husle a klavír č. 1, 5, 8 a 10, ktoré uvedie spolu s hviezdnou klaviristkou Polinou Osetinskayou. „Veľmi sa teším, že na festivale Viva Musica! spolu s Polinou predstavíme program pozostávajúci zo štyroch Beethovenových sonát pre husle a klavír. Beethovenove sonáty patria medzi najvýznamnejšie diela husľového repertoáru a pre mňa majú obrovský význam. Sú to diela veľkej emocionálnej hĺbky a neustáleho objavovania, pričom každá sonáta je dôverným dialógom medzi husľami a klavírom. Do Bratislavy sa vraciam po veľmi dlhej dobe a som rád, že práve s týmto programom,“ hovorí Maxim Vengerov. „Tento koncert bude súčasťou cyklu, v rámci ktorého uvedieme kompletné Beethovenove husľové sonáty s mojím drahým priateľom, Maximom Vengerovom. Teším sa, že ho budeme môcť zdieľať práve s bratislavským publikom,“ doplnila Osetinskaya.
Koncert sa uskutoční vo štvrtok 11. júla o 20:00 vo Veľkom evanjelickom kostole na Panenskej ulici v Bratislave.
Klasická aj elektrická gitara
Ďalším potvrdeným účinkujúcim 20. ročníka festivalu Viva Musica! je škótsky gitarista Sean Shibe. Absolvent Royal Conservatory of Scotland a Kunst-Universität v Grazi je právom označovaný za jedného z najlepších gitaristov mladej generácie, ktorý hranice vlastného interpretačného majstrovstva posúva každým svojím koncertom a novým albumom (Broken Branches, Profesión, Lost & Found, softLOUD). Shibe je zanieteným propagátorom súčasnej hudby a je známy najmä svojím inovatívnym prístupom k hre na klasickej a elektrickej gitare či renesančnej lutne. Novú hudbu rád kombinuje s hudbou naprieč storočiami, často vo svojich vlastných úpravách. Časopis The Times o ňom napísal: „Seanova hudba je majstrovská, krásna a presvedčivá vo všetkých smeroch.“
Sean Shibe je držiteľom niekoľkých významných ocenení (ECHO Rising Star, OPUS Klassik, BBC New Generation Artist, Leonard Bernstein Award, nominácia na Grammy a ď.) a i napriek mladému veku v súčasnosti zároveň pôsobí ako profesor hry na gitare na Guildhall School of Music & Drama v Londýne. Do Bratislavy príde s originálnym programom, v rámci ktorého predstaví diela pre klasickú a elektrickú gitaru počnúc tvorbou Hildegardy z Bingenu, cez diela Johanna Sebastiana Bacha, Agustina Barriosa Mangorea až po ikonické mená hudby 20. a 21. storočia ako Sofia Gubajdulina, Olivier Messiaen, Steve Reich či Thomas Adès.
Koncert Seana Shibeho je naplánovaný na utorok 23. júla 2024 o 20:00 v Pontone na Tyršovom nábreží.
Medzinárodný hudobný festival Viva Musica! vznikol v roku 2005 a v tomto roku oslávi 20. narodeniny. V termíne od 4. júla do 15. augusta 2024 prinesie 13 koncertov na rôznych miestach v Bratislave. Súčasťou festivalu budú opäť obľúbené koncerty v mestských záhradách a parkoch s podtitulom Hudobné záhrady, odkazujúce na prvý ročník festivalu, ktorý sa uskutočnil ešte pod rovnomenným názvom – Hudobné záhrady Bratislavy. Ďalšie koncerty plánuje festival zverejňovať postupne.
Céu pochádza z hudobnej rodiny zo São Paula. Jej šiesty album „Novela“ bol nahraný v USA za asistencie producentov Pupilla a Adriana Younga.
V piesňach Céu dominujú štýly samba a bossa nova podfarbené elektronikou. Počuť v nich aj indie pop, lounge music, ambient a jazz. Jej prejav je zväčša jemný a zasnívaný.
Ako speváčka a skladateľka naštartovala svoju kariéru v Lower East Side v New Yorku. Začiatkom roku 2000 ju ako začínajúcu tlmočníčku ovplyvnili vystúpenia tamojších černochov a portorických MC´s a uchvátila ju sloboda vyjadrovať sa prostredníctvom vlastnej tvorby. Táto odvaha sa odrazila na jej bezmennom debutovom albume z roku 2005, ktorý bol nominovaný na ceny Grammy a Latin Grammy Awards. Zároveň sa tento titul objavil vo viacerých svetových rebríčkoch a podľa časopisu Billboard sa stal jedným z najpredávanejších brazílskych albumov v USA.
Spolupráce
Pred ôsmimi rokmi začala Céu spolupracovať s Francúzom Hervé Saltersom, spevákom skupiny General Elektriks a Pupillom, bubeníkom brazílskej „post-punkovo-samba-reggae-rapovej“ skupiny Nação Zumbi (Národ zombies), s ktorým spolupracuje dodnes.
Hervé vniesol do jej hudby šmrnc francúzskej elektronickej hudby a Pupillo zase zanechal pečať jedenásťmiliónového mesta São Paula. Výsledkom tejto spolupráce boli úspešné albumy „Tropix“ (2016), a „Appka“ (2019).
Západné pobrežie USA
V roku 2023 vycestovala Céu kvôli nahrávaniu svojho nového albumu „Novela“ do Los Angeles. Ruku k dielu opäť priložil producent Pupillo, ktorý v minulosti spolupracoval so speváčkou Gal Costa, alebo Erasmom Carlosom. Na vzniku albumu sa podieľal aj americký multiinštrumentalista a aranžér Adrian Young zo štúdia Linear Labs, ktorý je známy vďaka albumu „Something About Apríl“ (2011) a spoluprácam s hudobníkmi ako Snoop Dogg, Kendrick Lamar, skupinami The Delfonics a Wu Tang Clan, ako alebo spolurežírovaním multimediálnej iniciatívy „Jazz Is Dead“.
Ako je pri Adrianovej práci zvykom, album bol nahraný naživo, bez súčasných technologických vymožeností. Všetky piesne boli zaznamenané analógovo na magnetofónový pás, no vždy v dynamickom momente, ktorý si vyžaduje úplnú prítomnosť. Je to staromódny prístup, ktorý sa odvoláva na začiatky nahrávania hudby.
„Futuristický zážitok si vyžaduje emocionálnu vyspelosť a nie umelosť. Nič vintage,“ ubezpečuje speváčka.
Viac hlasov
Album „Novela“ pozostáva z dvanástich skladieb, ktoré sú pretkané hlasmi hosťujúcich speváčok. „Svitlo v tvojej šťastnej farbe/ Spievaj svoju mantru a choď/ Spievaj/ Život je pre odvážnych,“ spieva Céu v úvodnej piesni „Raiou“, v ktorej počuť aj hlas uznávanej MC a skladateľky menom LadyBug Mecca zo skupiny Digable Planets. Jej rodičia pochádzajú tiež z Brazílie.
Pieseň „Into my Novela“ je výsledkom spolupráce Céu a Lucasa Martinsa a hovorí o teledráme každodenného života, v ktorej nie sú televízne kamery zaznamenávajúce akcie, ani vopred pripravené scenáre. „Ja som hlavným hrdinom mojej novely/ Tak dobre, áno, baby/ Chcem sa naučiť, ako ma chceš/ Milovať ťa,“ počuť v skladbe.
V piseni „Gerando Na alta“ hosťuje Anaiis, francúzsko-senegalská speváčka a skladateľka so sídlom v Londýne. Spolu so Céu si vymenili svoje dojmy o sesterstve.
Album „Novela“ vyžaruje zvuk starých technológií, krémovosť, bolero, ozveny soulovej hudby, zvuky zeme, rap, šepot i liečenie. Potvrdzuje nebojácnosť jeho autorky, ktorá je vďaka komplexnosti a tvorivej práci stále oddaná svojej dobe. Aj preto vám tento titul predstavíme v rubrike „Album týždňa“ na platforme Mixcloud.
Prinášame najnovšie správy o duách Pet Shop Boys a Amadou & Mariam, speváčkach Nia Archives, Lucy Rose a Tamara Kramar i domácej skupine Vlado Nosál & The Avedons.
Pred 34 rokmi vyšiel prvý singel dua Pet ShopBoys s názvom „West End Girls“. Spevák Neil Tennant v ňom recitoval verš: „Nemáme žiadnu budúcnosť / Nemáme žiadnu minulosť / Dnes sme tu, pripravený na dlhé roky.“ Tieto slová vystihli nadčasovosť tohoto britského dua, známeho svojimi kamennými tvárami. Na novom, v poradí šesťnástom albume s názvom „Nonetheless“ počuť Tennantov jednoducho znejúci prejav rozprávajúci príbehy o osamelosti, túžbe a láske. Texty na novom horko-sladkom diele sú podfarbené typickými elektronickými beatmi a orchestrálnymi harmóniami, tak ako v minulosti.
Malijská dvojica Amadou & Maryam ohlásila nový album piesňou „Mogolu“(Ľudia). Slepý pár sa zoznámil v 70. rokoch minulého storočia v inštitúte pre mladých nevidiacich v Bamaku. Odvtedy tvorí hudbu, pričom kombinuje tradičné štýly z Mali s rockom i popom a spája tradície s modernosťou. Medzinárodne sa mu podarilo preraziť v 80. rokoch vďaka koncertnému turné so Stevie Wonderom. Potom sa duo presťahovalo sa do Paríža a vydalo prvý medzinárodný album. Nasledovali spolupráce s Manu Chaom, Damonom Albarnom a dokonca aj s Herbertom Grönemeyerom. Keďže nás doteraz Amadou & Maryam nesklamali, je sa na čo tešiť. Titulná nahrávka vyzerá sľubne!
Anglická hudobníčka Nia Archives má motto, že ticho môže byť hlasné. Na albume „Silence Is Loud“ spája jungle a popové balady, pričom jeho texty sú o neopätovanej láske, odcudzení od vlastnej rodiny, alebo samote v miestnosti plnej ľudí. Skladba „Cards On The Table“ je o náhodnom stretnutí s milencom, ktorý ju prinúti vyložiť všetky karty na stôl a jednoducho si užívať život. Napokon od roku 2021 tvrdo pracuje a svojimi doteraz vydanými EP oživila žáner UK jungle, ktorý sa jej podaril preniesť do oblasti popu. Je teda prirodzené, že Nia sama seba označuje za žánrovú emocionálnu žonglérku, a to aj napriek tomu, že v štýle jungle vždy dominovali muži.
Úspešná kariéra Angličanky Lucy Rose sa začala pred 12 rokmi albumom „Like I Used To“, no speváčka v posledných rokoch prešla viacerými skúškami. Po pôrode svojho syna v roku 2021 začala pociťovať bolesti chrbta a nemohla ani zdvihnúť svoje dieťa alebo tlačiť jeho kočík. Po mesiacoch odmietania zo strany praktického i ďalších lekárov jej diagnostikovali čiastočne pôrodnú osteoporózu. Neskôr si sama zaplatila vyšetrenie magnetickou rezonanciou a zistila, že má zlomených osem chrbtových stavcov. Napriek ťažkostiam dokázala v traumatickom období zložiť piesne pre svoj nový album „This Ain’t The Way You Go Out“, pričom jeho nahrávky znejú blažene a nežne.
Tamara Kramar si dala predsavzatie predstavovať z pripravovaného mini albumu každý mesiac novú pieseň. Tentoraz to je jarný singel „Sunflower“, ktorý spája brazílsku bossa novu s popom. „Minulý rok v júni som bola v Londýne na koncerte mojej obľúbenej speváčky, gitaristky a producentky Raquel Martins. Spoznala som na ňom jej flautistku menom Rūta Sīpola. Po koncerte sme sa rozprávali, a ako tri cudzinky vo veľkom meste (Raquel je z Portugalska a Rūta z Lotyšska) sme sa skamarátili. Keď prišlo na nahrávanie piesne, rozhodla som sa Rūtu osloviť, či by ju neobohatila. Sunflower je inšpirovaná práve bossa novou, v ktorej sú flauty bežné. Súhlasila a prekvapila ma pikoškou, že s nahrávaním jej pomohla aj Raquel. Ich hlasy možno počuť na konci nahrávky,“ prezradila Tamara.
Slovenská skupina Vlado Nosal & The Avedons zverejnila novinku s názvom „Car“. Je to v poradí už tretia skladba z jej očakávaného debutového albumu. Vlado sa v novinke venuje snom, sklamaniam, autám a elektrickým gitarám – symbolom jeho života ako hudobníka. Videoklip bol natočený na VHS a zobrazuje cestovanie autom pravdepodobne niekde na koncert. „Táto skladba je pokračovaním cesty, ktorú sme započali našou skladbou Cold Cigarette. Stále ide o melodickú pesničku, ktorú dokážem zahrať aj sám s gitarou, no v domácom štúdiu sa snažím experimentovať, využívať elektroniku a zároveň sa čo najviac vyhýbať softvérovým nástrojom.“ Poznávacím znamením kapely sa v poslednej dobe stal tiež spev Barbary Vojtašákovej.
Ak nestíhate sledovať naše online vysielanie na platforme Mixcloud, tak aprílovú selekciu si môžete vychutnať aj prostredníctvom streamovacích služieb YouTube Music, Tidal a Spotify.
Skupina HEX predstavuje pesničku Iná ako ostatné, ktorá je doslova “iná ako ostatné” už len tým, že vznikla v spolupráci s vokálnym triom Serenaders’ Sisters. Táto zaujímavá kombinácia v spojení s vtipným textom a veselou hudbou prináša poslucháčom pohodovú atmosféru na počúvanie tzv. „do každého počasia“.
“Dievčatá sú nesmierne sympatické a bola naozaj radosť s nimi spolupracovať. Ľahkosť, profesionalita a úsmevy, takto by sa dali charakterizovať dievčatá zo Serenaders’ Sisters, ktoré s nami vystúpia aj na našom prvom letnom koncerte, na Bratislavskom Majálese.“ spomína Tomáš „YXO“ Dohňanský – basgitarista a manažér kapely.
Podľa slov kapely nahrávka vznikala postupne a prvá verzia bola v dosť tvrdom až punkovom štýle. Neskôr sa však rozhodli, na Šarkanov impulz, skladbu zjemniť, pridať jazzové akordy, banjo a vokály a finálna verzia bola na svete.
„Skladba v sebe nesie imaginárny nekonečný príbeh zjavenia sa mladého dievčaťa „z odkiaľ si“ vo veľkom meste, ktorá objavuje svet. Aj veľmi dospelým mužom sa z tej neuchopiteľnej chémie jej mladosti podlamujú kolená, veď je predsa „iná ako všetky ostatné“, dodáva spevák Peter „ŠARKAN“ Novák.
Autorom hudby aj textu je Martin „FEFE“ Žúži
„Veľmi dobre si pamätám, kde prišiel prvý nápad na pesničku Iná, ako ostatné. Bolo to na zvukovej skúške, myslím, že jedného z prvých koncertov po covidovom lockdowne. Zvukár potreboval niečo vyriešiť, a ja som začal podvedome hrať dookola dva akordy v staccatovom rytme. Riff sa mi zapáčil a prakticky okamžite ma napadla aj melódia spevu v slohe. Potom to už bola dlhšia cesta,“ spomína FEFE.
O svojský videoklip sa postaral dlhoročný kamarát kapely, režisér Braňo Špaček
„Pre mňa je to na kapelu HEX netypická pesnička a vnímam ju akoby vznikla a bola hraná “len tak” mimochodom. Takže môj obraz k tej pesničke je “len taká” impresia s dievčaťom, ktorá sa strieda s uvoľnenou situáciou hudobníkov, ktorí si “len tak” bez veľkej produkcie hrajú. Inšpirovaný vokálnymi “vlnami” dievčat zo Serenaders’ Sisters, som medzi to celé zakomponoval takú trocha “nezmyselne” sa opakujúcu situáciu, kde 3 speváčky sledujú hlavnú hrdinku prechádzajúcu okolo nich, „spomína režisér Braňo Špaček.
Herečka Simona Guľášová ako hlavná postava klipu
Skupina HEX si tento rok stihla prevziať už dve prestížne ocenenia na Slovensku aj v Čechách. Okrem ocenenia Krištáľové krídlo v kategórii populárna hudba získala aj Cenu Anděl za slovenský album v Českej Republike.
„Myslím, že tieto ocenenia nás utvrdili v tom, že naša nová tvorba a zostava má zmysel a nová hudba, ktorú tvoríme stále oslovuje široké publikum aj ľudí z branže. Vyhrať v jednom roku dve takto významné ceny je úžasné,“ dodáva FEFE.
Kapelu tento rok čaká množstvo koncertov po celom Slovensku, ktoré odštartujú 4. mája na Bratislavskom Majálese. A nielen to, budúci rok sa môžu fanúšikovia tešiť na špeciálne koncerty pri príležitosti osláv 35 rokov na hudobnej scéne.
Americká skupina Local Natives zverejnila svoj šiesty album „But I’ll Wait For You“, ktorý je pokračovaním minuloročného albumu „Time Will Wait For No One“. Nové nahrávky sú pripomienkou pominuteľnosti času a nutnosti uprednostnenia ticha pred hlukom.
Local Natives pochádzajú z Los Angeles a inšpiračne vychádzajú z obdobia flower power. Do svojej tvorby zároveň vkusne zahŕňajú aj prvky elektronickej hudby a najnovších technológií.
Debutovali v roku 2009 albumom „Gorilla Manor“, v roku 2013 naň nadviazali o niečo melancholickejším titulom „Hummingbird“ a v roku 2016 s čiastočne politicky zameraným dielom „Sunlit Youth“. Vysoko nasadenú umeleckú latku sa im podarilo udržať aj ďalšími titulmi „Violet Street“ z roku 2019 a „Time Will Wait For No One“ z roku 2023, na ktorý voľne nadväzuje ich nový album.
Výdych k nádychu
Skupina čerpá tvorivú energiu z pôvodných inšpirácií, no ich novinka má svojský charakter. Ako singel vyšla v predstihu úvodná skladba „Alpharetta“, pomenovaná podľa amerického mesta v štáte Georgia. Táto povznášajúca uspávanka je dôstojným pokračovaním predchádzajúceho albumu, pretože pokračuje v melancholickej a upokojujúcej aure a rozširuje skôr načrtnuté témy.
„Naša novinka nie je odpoveďou na otázku, ale výdychom k nádychu. Je toho tak málo, čo máme pod kontrolou, ale uprostred všetkého tohto chaosu si môžeme vybrať, či tu budeme jeden pre druhého,“ povedala kapela.
Nová životná etapa
Jedným z vrcholov albumu je pieseň „Ending Credits“, ktorá kladie dôraz na reflexiu a obavy zo života. Vďaka melodickým tónom klavíra a upokojujúcemu spevu by to mohla byť pokojne aj posledná skladba albumu.
Ako sa skladba vyvíja je zrejmé, že kapela prijíma plynutie času ako prechod do novej etapy života. Odkazuje na ňu tiež názov albumu. Približne v dvoch minútach sa tempo skladby zrýchľuje, čím sa umocňuje celková éterická atmosféra.
Vrstvené vokály a aranžmány zvyšujú napätie. Text „čo sa stane, keď…“ sa opakuje až do momentu vygradovania, po ktorom sa vráti melanchólia intra. Pieseň, podobne ako ďalšie nahrávky, reflektuje na súčasný indie rock.
Vyvrcholenie spolupráce
Titulná skladba pôsobí ako netradičná ľúbostná pieseň, ktorá je o láske ku kapele a jej úspechu. Evokuje vyvrcholenie takmer dvoch desaťročí spolupráce a zároveň je reakciou na neúprosné zmeny. Éterickú atmosféru má tiež „Ending Credits“ a optimistická skladba „Camera Shy“. Singlová nahrávka „April“ je umocnená videoklipom režiséra Jonathana Chu, ktorý čerpal inšpiráciu z filmu Francisa Forda Coppolu s názvom „The Conversation“.
Local Natives nahrali svoje nové piesne za asistencie producentov Johna Congletona (Angel Olsen), Michaela Harrisa (Lana Del Rey) a Dannyho Reischa (Sun June), ktorí im dodali jemný nádych. Podarilo sa im vytvoriť nahrávku, ktorá sa priblížila k precíznosti ich minuloročného počinu. Spôsob, akým sa oba albumy navzájom dopĺňajú stojí za pozornosť tiež v našom online vysielaní na platforme Mixcloud v rubrike „Album týždňa“.
Predstavíme vám mladú speváčku Grace Cummingsovú, priblížime premenu skupiny Mount Kimbie, zatancujeme si s Peggy Lee, odhalíme kto stojí za názvom Chorobopop a čerešničkou na torte bude novinka od domácich Meowlau X Val.
Hlas Grace Cummingsovej znie tak mohutne a vyspelo, že je ťažké uveriť, že táto Austrálčanka má len dvadsať rokov. Jej nový album „Ramona“ bol inšpirovaný piesňou Boba Dylana „To Ramona“, pretože raz jej niekto povedal, že je ako postava z tejto piesne. Vtedy bola podobne slabou, krehkou a zraniteľnou ženou, ktorá bojovala so svetom. Album, v ktorom dominuje silný spev je o minulosti, ktorá sa pominula. V titulnej skladbe speváčka takmer mantricky spomína, že teraz je ten správny čas byť tou správnou Ramonou a bojovať so svetom. Pri počúvaní týchto nahrávok musí každému jasné, že Grace sa viac ako o súčasné trendy zaujíma o klasickú pop music, no neznie to vôbec zle!
Každý, kto si Mount Kimbie spája s britským klubovým zvukom bude novým albumom „The Sunset Violent“ prekvapený. Kvôli nemu sa totiž londýnska kapela vybrala do kalifornskej púšte, kde najviac emócií vyvoláva západ slnka. Mount Kimbie prežili hudobné znovuzrodenie a prehodili výhybku na post-punk. Nové nahrávky totiž evokujú legendy ako Joy Division, The Fall alebo Gang of Four, pričom štýl skupiny zostáva menej melancholický, uvoľnenejší a plynulejší. Nové texty sú kreatívne, premyslené a hravé. „Nič z toho pre mňa nie je veľmi vážne. Myslím si, že ma pri písaní baví vytvárať fiktívne surrealistické scenáre,“ povedal líder skupiny Kai Campos.
Peggy Lou, berlínčanka s koreňmi v Južnej Kórei, zverejnila novú skladbu „1+1=11“. Hudobníčka pôsobí na elektronickej scéne od roku 2016 a verejnosť zaujala so skladbami „Starry Night“ a „(It Goes Like) Nanana“. Jej debutový album bude sa volať „I Hear You“, vyjde 7. júna a podľa Peggy bude oveľa viac ako len prvým: „Predstavuje nespočetné hodiny odhodlania počas mojej cesty za vytvorením niečoho nadčasového.“ Vo videoklipe spolu s Peggy vo svetelnej inštalácii účinkuje dánsky umelec Ólafur Elíasson. Ako tínedžer tancoval breakdance, ktorý v klipe predvádza popri umeleckej hre svetla a farieb.
Trochu inak vykročila na svojom treťom albume „Svobodě na stopě“ česká skupina Chorobopop. Skúsení hudobníci Daniel Stibor (Ctib), Pavel Zajac (Zay) a Petr Gojtka (Keč) sa vrátili k punkovým koreňom a zároveň opustili doterajšie istoty, pretože nahrali album z polovice synthpopový. Výsledok potvrdil status, ktorý získali už v časoch svojej predchádzajúcej kapely Telefón – pod Radhoštěm, že stále reprezentujú zaujímavé postavy českej nezávislej scény. „Táto platňa je iná v tom, že na jednej jej strane sme opustili hudobný svet, ktorý sme poznali. Boli sme zvyknutí na gitary, teraz zrazu všetci traja stojíme za klávesami,“ povedal Ctib, ktorý je so svojimi spoluhráčmi už tridsať rokov úzko spätý so svojráznou rožnovskou scénou. „Budem neskromný – myslím, že by táto platňa mohla ľudí zaujímať jednoducho preto, že sú na nej dobré pesničky. Hoci experimentujeme, stále sa snažíme strážiť, aby sme tvorili rôznorodé a zapamätateľné pesničky, ktoré sú o niečom“, dodáva. Videoklip k skladbe „Tisíc let“ vznikol v areáli bývalej rožnovskej Tesly.
Slovenská skupina Meowlau X Val opustila svoj tradičný štýl a predstavila energický singel s post-punkovým nádychom. Neplánovanou časťou v slovenčine vzdáva hold svojmu zvukárovi a v klipe zachytáva blízkych ľudí. Počas pozerania strávite dvojminútovú jazdu s nenahraditeľným zvukárom Jakubom Simonidesom. Jakub, resp. Simko, sa v ňom stal hlavnou postavou a v podstate len reprezentuje, tak ako všetci prítomní, svoju bežnú existenciu. “Táto slovenská časť piesne bola nahraná spontánne pri našej recording session. Možno by som tú pasáž nazvala aj ako behind the scenes nášho bežného nahrávania. A keďže sa hodila do feelingu piesne, museli sme ju tam nechať. Plus si môžeme konečne odfajknúť aj to, že máme časť slovenského textu.“ V štúdiovej verzii bola po prvýkrát použitá živá basgitara (paradoxne, keďže je Lau primárne basgitaristka). “Cítila som to tak, že potrebujeme zachytiť energiu a chémiu, ktorú medzi sebou mávame na koncertoch. Keďže na koncertoch hrávam práve na basgitaru, prišlo mi to ako perfektný nápad. Snáď to tak cítite aj vy.“ dodala Lau.
Kolínske duo Coma začínalo ako undergroundový elektronický projekt, no so svojím štvrtým albumom sa prepracovalo ku vkusnému popu. Na albume „Fuzzy Fantasy“ kombinuje indie melanchóliu s chytľavou elektronikou, ktorá znie príjemne.
Nemecká dvojica Georg Conrad a Marius Bubat spája popovú citlivosť s vlastnosťami tanečnej hudby a vytvára hudbu bohatú na melódie a často i melanchóliu. Repertoár dua Coma reprezentuje emocionálny kút spektra elektronickej hudby, v ktorom sa dynamické zvukové krajiny stretávajú s úprimnými textami.
Coma sa pôvodne upísali kolínskemu vydavateľstvu Kompakt, ktoré má svoje korene zapustené v mestskej klubovej hudbe. Ich chytľavý synth-pop s groovovým nádychom stieral hranice, a preto si našiel svoj nový domov v berlínskom labeli City Slang, pre ktorý nahrávajú napríklad Caribou, Gold Panda, Tindersticks, či Sinkane.
„Nikdy sme neboli raveri, aj keď energiou klubovej hudby sme sa určite inšpirovali“, povedal Marius Bubat.
Transformácia
Po niekoľkých nahrávkach, vrátane debutu „In Technicolor“ z roku 2013 a albumu „This Side of Paradise“ z roku 2015, zažila dvojica transformačné obdobie, poznačené sériou výziev a míľnikov vrátane straty rodičov a narodení detí. Pre oboch hudobníkov sa návrat do štúdia ukázal ako silná forma terapie, ktorá dokáže prekonať bolestivý proces reality. Predchádzajúci album „Voyage Voyage“ z roku 2019 rozprával príbeh komplikovaných životných momentov prostredníctvom zložitej zvukovej siete.
„Tvorba hudby je druh úniku, dostane vás do iného sveta. zabudnete v ňom na všetko okolo vás,“ povedaLI cOMA.
Bližšie k životu
Po vypočutí nového albumu „Fuzzy Fantasy“ môžete nadobudnúť dojem, akoby duo chytilo druhý dych. Viacerí hudobní publicisti prirovnávajú jeho nahrávky k tvorbe Roosevelt, Hot Chip, Röyksopp alebo Bobovi Mosesovi, pretože podobne ako oni spájajú synťákové melódie s beatmi a zvukom gitár. To, že v skladbe „Beyond You And Me“ spieva skvelá, pôvodom brazílska speváčka Dillon, je len čerešničkou na torte.
Duu Coma sa podarilo vytvoriť krásne medzi skladby balansujúce medzi eufóriou a melanchóliou. Niektoré z nich môžete zachytiť v našom online vysielaní na platforme Mixckoud.
Americko-haitská speváčka a skladateľka Leyla McCalla zložila na svoj piaty album „Sun without the Heat“ osobné piesne ovplyvnené feministickou literatúrou. Jej svojská hudba je hybridom afrických, brazílskych, karibských a amerických hudobných štýlov.
Leyla McCalla je jednou z najzaujímavejších amerických speváčok a skladateliek. Ovláda viaceré techniky spevu od jemného až po silný a bravúrne hrá na tri strunové nástroje – gitaru, bendžo a violončelo. 38-ročná speváčka s haitskými koreňmi sa od roku 2014 hudobne i tematicky pohybuje medzi minulosťou a súčasnosťou, pričom sa nedá zaradiť do žiadnej žánrovej škatuľky. Tvorí hybridný folk, inšpirovaný multikultúrnou zmesou jej adoptívneho domova New Orleans a etapami jej života. Na albume s poradovým číslom 5 je veselší a globálnejší ako v minulosti.
Komunikácia s predkami
Leyla McCalla sa narodila v New Yorku, vyrastala v New Jersey a ghanskej Akkre. Je dcérou haitských migrantov a politickou aktivistkou za ženské a haitské občianske práva. Haitskú hudbu objavila až neskôr vďaka láske k americkej hudbe a uvedomeniu si, kde sú jej korene. Medzitým viackrát vycestovala na Haiti a v roku 2022 nahrala atypický album „Breaking the Thermometer“ o histórii Rádia Haiti, prvej rozhlasovej stanice, ktorá vysielala správy v kreolčine.
Ťaživosť posledného výskumu o vraždách a represiách voči rozhlasovým novinárom, chcela tentoraz vyvážiť menej náročným albumom. Haiti v ňom stále zohráva dôležitú úlohu, napríklad keď sa speváčka v piesni „Open the Road“ spojí so svojimi predkami, aby našla pomoc pri hľadaní vlastnej identity. Miestami počuť tiež komorný, gitarový zvuk haitského hudobného štýlu twoubadou.
Inšpirácia morskými cicavcami
Na tvorbu piesní Leyly McCally majú vplyv najmä knihy, príbehy a texty. V prípade piesne „Sun Without the Heat“ to boli afroamerickí autori, myslitelia a afrofuturisti Octavia Butler, Adrienne Maree Brown a Alexis Pauline Gumbs. Hlavnou inšpiráciou pre nový album bola kniha „Undrowned“ a Gumbsovej štúdia o morských cicavcoch a ich stratégii prežitia. Texty piesní odrážajú – aj keď boli inšpirované inými autormi – konfrontáciu s vlastnou životnou cestou: sú najmä o materstve a strachu, túžbe po zmene, prípadne o hľadaní spolupatričnosti a šťastia.
Žiadne slnko bez tepla
Názov albumu „Sun Without the Heat“ znie ako vyjadrenie ku klimatickej katastrofe, no jeho význam je ešte väčší. Je inšpirovaný prejavom, ktorý v roku 1857 predniesol bývalý otrok a neskorší bojovník za ľudské práva, politik a publicista Frederick Douglass, ktorý pred bielymi abolicionistami povedal: „Ak chcete zrušiť otroctvo musíte zmeniť sami seba.“ McCalla túto myšlienku posunula ďalej a vo svojej titulnej piesni spieva: „Chceš úrodu bez orby, chceš dážď bez hromu, chceš oceán bez hukotu vody, nemôžeš mať slnko bez tepla“.
Hudobná diaspóra
Leyla McCalla nemala žiadnu koncepciu presvedčivého albumu, no mala hudobný nápad: zahrnúť čo najviac žánrov africkej diaspóry do americkej hudby. Preto na albume cítiť závan brazílskeho hnutia tropicalismo, jazz, americké blues, folk, haitskú hudba twoubadou, afrobeat, ghanský highlife, kalypso i etiópsku hudbu.
Etiópsku hudbu možno počuť v cover verzii piesne etiópskeho speváka Aliho Mohammeda Birru, známeho v sedemdesiatych rokoch. McCalla sa zamilovala do jednej z jeho piesní, no nemala k dispozícii prepis pôvodného textu. Preto si k piesni „Love We Had“ napísala vlastný.
Na albume „Sun without the Heat“ Leyla McCalla opäť dokazuje aké rozsiahle sú jej hudobné obzory, pričom ponúka okrem jemných klavírnych balád i takmer rockové piesne. Podarilo sa jej premeniť všetky životné skúsenosti na vlastný hudobný štýl.
Srdcom skupiny Jembaa Groove je ghanský hudobný štýl highlife. Podčiarkuje to jej druhý album „Ye Ankasa | We Ourselves“, ktorý stelesňuje nové vnímanie africkej, džezovej i soulovej hudby.
Jadro skupiny Jembaa Groove tvoria spevák, perkusionista Eric Owusu a basgitarista, producent Yannick Nolting. Obaja sa spoznali v roku 2020 na ihrisku v Berlíne vďaka svojim deťom. Neskôr sa rozhodli založiť skupinu, ktorá si o dva roky neskôr za svoj debutový album „Susuma“ vyslúžila medzinárodné uznanie.
Na rozdiel od predchádzajúceho albumu, sa na väčšine nových nahrávkach podieľal londýnsky multiinštrumentalista a producent Kwame Yeboah, vďaka ktorému získala skupina nové inšpirácie. Oživili sa tým spolupráca s Ericom, pretože obaja hudobníci vyrastali v Akkre, kde spolu zdokonaľovali špecifický hudobný štýl nazývaný Sikyi highlife, ktorý bol v Ghane spopularizovaný v 70. rokoch. Eric & Kwame v minulosti hrávali v skupine Kwashibu Area Band, v ktorej pôsobili aj Pat Thomas, Ebo Taylor a legendárny bubeník Tony Allen.
Ostatní hudobníci Jembaa Groove pochádzajú z rôznych kútov sveta. Ich tvorba je zmesou africkej, európskej a latinskoamerickej hudby. Novou posilou je Daniel Allen Obert (Aloe Blacc, Tony Allen) z Kuby, ktorý hrá na trúbku. Tento internacionalizmus prenikajúci cez Ghanu a Londýn do Berlína, formuje štýl skupiny, ktorý Yannick označuje ako „súčasný pohľad na highlife, jazz a soul“.
Tvorivá rozdielnosť
Oči a uši všetkých hudobníkov sú otvorené všetkému, čo sa deje okolo nich… počúvajú veľa hudby, staršej i súčasnej. Je zrejmé, že kapela má slabosť pre americkú retro-estetiku, ktorú možno počuť z nedávneho katalógu Daptone Records a Big Crown Records. Práve tieto vydavateľstvá mali výrazný vplyv na zvuk a spôsob produkcie novej nahrávky.
Vokálne oživenie počuť aj vďaka spevákovi K.O.G zo Sheffieldu a veteránovi highlife scény 70. a 80. rokov menom Gyedu Blay Ambolley. Texty piesní sú väčšinou v jazykoch twi, ga a „pidgin english“.
„Jembaa Groove je o pozitívnych vibráciách. Snažíme sa propagovať pozitivitu, spolupatričnosť a rešpekt. Ale tiež sa snažíme pripomínať ostatným aj sebe, že osud leží v našich rukách a že veci nemožno brať ako samozrejmosť. Ak niečo chcete, choďte za tým, ale rešpektujte ľudí!“
Zvuková pestrosť
Väčšina nového albumu bola koncipovaná a nahraná v Berlíne, s výnimkou piesne „Sweet My Ear“, ktorá vznikla v Ghane. Yannick o nej povedal: „Išlo o návrat k prameňom a zachytenie pôvodných vibrácií, ktoré nám pomôžu informovať o tom, čo Jembaa Groove obnovujú a pretvárajú“. V piesni počuť viac dychov, ktoré dodávajú väčšiu pôsobivosť, pričom jej zachovávajú pohodovú atmosféru.
Majster highlife a jazzový praktik Gyedu-Blay Anbolley dodal svoj hlas do skladby „Agya“, ktorý dopĺňajú Ericové vokálne harmónie. Posledným singlom albumu je skladba „Makoma“, ktorá začína slávnostným vyhlásením ghanského prezidenta a bojovníka za nezávislosť zo 60. rokov Kwameho Nkrumaha, odsudzujúcim kolonializmus v Afrike. Táto téma je dôležitou súčasťou DNA kapely. Popri zvuku jemných gitár spolutvorcu Kwameho Yeboaha v piesni zaznieva aj pôsobivé trúbkové sólo Daniela „El Congo“ Allena.
Jembaa Groove sa dôstojne vyhli „ťažkému druhému albumu“, pretože ich novinka má ghanskú pečať a je hlbokým a oduševneným pohľadom na súčasný jazz, pričom na jednej strane vzdáva hold jeho koreňom, zatiaľ čo na strane druhej posúva jeho hranice.
V posledných dvoch rokoch skupina zožala množstvo úspechov a vystúpila pred náročným publikom po celom svete. Naďalej sa jej darí získavať si fanúšikovskú základňu, podporenú prelomovými vystúpeniami na podujatiach ako BBC 6 Music, SXSW (USA), ESNS a Supersonic Jazz Festival (Holandsko).
Pri pohľade na rok 2024, s potvrdenými koncertnými vystúpeniami a krstom albumu v Londýne, Paríži, Madride a Berlíne a plánovaným koncertným turné, je budúcnosť oduševneného highlife inšpirovaného afro-jazzom v pohybe a šíri sa svetom ako evanjelium. Albumu „Ye Ankasa | We Ourselves“ budeme preto venovať pozornosť aj u nás v rubrike „Album týždňa“.
O zaujímavé novinky sa v posledných dňoch postarali Beth Gibbons, Still Corners, Bonnie Banane, Branko a domáci hudobníci Modré Hory, Duhan, či Nylon Union.
Beth Gibbons, známa zo skupiny Portishead, zverejnila novú pieseň „Reaching Out“ zo svojho pripravovaného sólového albumu „Lives Outgrown“. Skladba je prezentovaná spolu s videom typu „weirdcore“ a Beth sa v ňom rúti digitálnym vesmírom. V interaktívnej verzii môžu diváci ťahaním kurzora otáčať perspektívu, čím majú možnosť vytvárať „pocit snahy osloviť jeden druhého nemožnými spôsobmi,“ uvádza sa v tlačovej správe. Beth nový album oznámila pred pár týždňami prvým singlom „Floating on a Moment“. Album vyjde 17.5.2024 a spolu so speváčkou ho produkoval James Ford a bubeník niekdajších Talk Talk Lee Harris.
Britsko-americká dream popová kapela Still Corners zverejnila svoj šiesty album „Dream Talk“, na ktorom sa nachádza 10 skladieb. Od jesenného pilotného singla „Today is the Day“ až po finále horúcej letnej noci „Turquoise Moon“ vytvorila skupina sústredený zvuk, ktorý je štýlový a zvodný. Speváčka Tessa Murray o novinke povedala: „Genéza mnohých piesní pochádza zo snov. Každú noc som si zapisovala sny, na ktoré som si spomenula. Počas nahrávania som vyťahovala svoju knihu snov, spievala ich cez rôzne zacyklené frázy, ktoré Greg hudobne dotváral. Bola to zábava a to, čo som považovala za akési bláboly, nás nakoniec prekvapilo rôznymi významami a obrazmi.“
V roku 2020 vydala francúzska speváčka Bonnie Banane prvý album „Sexy Planet“, na ktorom tematizovala planétu Zem, ako aj zmyselnosť žien. Nedávno je vyšiel druhý album s názvom „Nini“, ktorého sprievodný klip je zameraný na temnú a excentrickú avantgardu. Názov skladby vychádza zo speváčkinho mena z detstva, no Nini má viac významov: „Je veľa ľudí, ktorí sa volajú Nini. Je to aj reštaurácia, v ktorej som nikdy nebola, kaderník, hotel, salón krásy,“ povedala Bonnie. „Ide jej najmä o to, aby som prijala každého človeka na svete. Počas tvorby albumu som sa dlhší čas cítila otupená, no túžba po spojení a vyjadrení mi napokon dodala silu. Album je akoby môj posledný“, dodáva.
Portugalský producent Branko vytvoril pomník svojmu rodnému mestu Lisabon. Jeho nový album „Soma“ oslavuje horkosladký postoj ku postkoloniálnej rozmanitosti putovným blues, ktorému sa hovorí saudade. Hudobník svoju novinku nahral prvýkrát skoro celú analógovo a postavil ju na inštrumentálkach. S nahrávkami potom vycestoval za hosťujúcimi spevákmi, ktorí mali cit pre zvuk „Nového Lisabonu“. Na albume hosťuje napríklad londýnsky spevák Jay Prince, ktorý má rodinu v Portugalsku. Album sa pýši aj lusofónnymi hviezdami ako June Freedom, Dino d‘ Santiago alebo speváčkou Madredeus Teresou Salgueiro, ktorú poznáme tiež z filmu Wima Wendersa s názvom „Lisabonský príbeh“.
Modré hory v posledných rokoch zložili niekoľko skladieb, ktoré sa nedostali na žiaden album. Dlho ležali v šuplíkoch, v zabudnutých adresároch v rôznych štádiách rozpracovanosti, až sa skupina rozhodla, že ich postupne zverejní. Dnes spúšťa sériu „Bars, čo sme nahrali“ a ako prvú skladbu zverejnili „Infinito“ s hosťujúcim hudobníkom Inphym z Českej republiky, ktorý je zástupcom vydavateľstva „Ty Nikdy“. Šestnásť rokov po vydaní svojho debutového albumu sa skupina vrátila ku svojmu starému mottu, že refrény sú pre slabých a prinášajú dve a pol minúty čistého rapu. Skladbu nahrávala tradične u Rolanda Kánika v Sonic Cat Studiu. Roland sa taktiež postaral o výsledný mix. Pieseň „Infinito“ vznikla koncom roku 2021 počas nahrávania posledného albumu „Čudne slávni“. Modré hory v nasledujúcich mesiacoch sľubujú ďalšie skladby a taktiež oznamujú, že začínajú pracovať na novom plnohodnotnom albume.
Slovenský producent DUHAN, v spolupráci s Nylon Union, zverejnil singel s názvom „Holding Nothing“. Ide o prvú skladbu z Duhanových spoluprác z EP „Overcome“, ktoré hudobník plánuje vydať na jeseň tohto roka. Novinka presahuje žánre elektronickej tanečnej hudby. Jej zvuk je založený na pulzujúcich elektronických beatoch posadených do atmosférického temného synthpopu okoreneného ostrými gitarovými riffmi a zasnenými vokálmi frontmana skupiny Nylon Union Richarda Imricha. Ten po napísaní vokálnych častí interpretuje text ako tiché uistenie dvoch nelokálne prepojených duší. Tanečná skladba sa tak stáva kontempláciou, ktorá postupne naberá energiu až do oslobodzujúcej explózie refrénu, v ktorom môžete zachytiť otázku: „Čo znamená držať nič?“.
