Viete, čo spája speváčku Shinu z Longitalu a muzikanta Pištu Vandala s dvojicou Robert Pospiš a Martin Sillay? Je to krst nového EP s názvom Tenzie – z dielne speváka Dušana Havrillu a jeho kapely. Všetci menovaní EP slávnostne uviedli do života.
EP Tenzie, ako už jeho názov napovedá, nastoľuje večnú tému pnutia, teda napätia v medziľudských vzťahoch. Symbolickým napnutím strún ho pokrstili Pišta Vandal so Shinou z vydavateľstva Slnko Records. Tá zaželala Havrillovi vždy správne napnuté struny, aby mu všetko dobre hralo.
Napätie, ktoré inšpiruje
Na krste zahrali aj hudobní hostia – rešpektovaná hudobná a producentská dvojica Robert Pospiš a Martin Sillay. Po nich vystúpil Pišta Vandal s akustickou gitarou a svojimi pesničkami. Havrilla spolu s kapelou odohrali v rámci playlistu všetky piesne z albumu. Skladbu Ráno je múdrejšie hudobným podmazom podporili producenti albumu z Beyond Music Studio – Tom Lobb a Martin Zaujec.
Spevák Havrilla na krste prehovoril o svojom posune od sólovej tvorby ku košatejšiemu zvuku živej štvorčlennej kapely. A to s použitím akustických i elektronických nástrojov, či viacerých hlasov. „Táto muzika ma v sebe veľa nádeje. Žijeme v zlomenom svete, sami sme a žijeme v neistých dňoch. Ale máme nádej. Veríme, že naša hudba oslovuje podobne zmýšľajúcich ľudí,“ konštatuje D. Havrilla.
Ako ďalej dodal, folk-rockové skladby z nového albumu reflektujú napätie vo vzťahoch naprieč našou spoločnosťou. Spolu s textárkou a poetkou Silviou Kaščákovou stavili na príbehovosť. „Texty nastoľujú večnú tému napätia v medziľudských vzťahoch. Sú o pnutí a tlaku, ktorý vytvárame sami v sebe, v majetnickej túžbe po vlastnení – čohokoľvek,“ vysvetľuje Havrilla.
Turné s novou kapelou
O vizuálnu identitu Tenzií sa postaral grafický dizajnér Tobiáš Cingeľ zo skupiny Alltide. Ilustrácie pochádzajú z dielne Davida Valoviča, sú maľované tekutým magnetom (ferrofluidom). Na tvorbe albumu sa podieľali hudobníci z kapiel Dis is Markéta, Čad, Jób a nitrianskeho štúdia Beyond Music Studio (Tomáš Lobb, Martin Zaujec).
Štyroch hudobníkov spája už dlhšie priateľstvo a život v Nitre. Spevák Dušan Havrilla sa minulý rok počas Katedrála tour predstavil vo viacerých mestách po celom Slovensku. Po svojom návrate z Írska vydal sólo debut s názvom Citadela.
Členom kapely je aj Matej Borovský (povolaním psychológ) hrajúci na bicie i gitaru, ktorému však nie sú cudzie ani basgitara a spev. Zvuk klasického violončela pretvára na neobyčajnú zmes digitálneho orchestra Roman Stražanec. Práve on a Matej sú členmi spriatelenej nitrianskej kapely Dis is Markēta. Štvoricu uzatvára Radoslav Lakoštík na elektrickej gitare, ten je zároveň lídrom kapely Jób a hrá v metalovej kapele Čad. Kapela Dušana Havrillu na jar chystá turné po Slovensku.
Amsterdam Klezmer Band (AKB) hrajú piesne v štýle klezmer s prvkami balkánskej, rómskej i hip-hopovej hudby. Nový album „Bomba Pop“ produkoval rakúsky hudobník Dunkelbunt. Skupina ho venovala jej zosnulému spoluzakladateľovi a akordeonistovi Theovi van Tolovi.
Holandskú skupinu Amsterdam Klezmer Band založil v roku 1996 saxofonista a spevák Job Chajes. Dodnes sú autormi väčšiny svojho repertoáru. Nie sú zakonzervovanými tradicionalistami, naopak v rámci klezmeru vždy experimentovali, a to dosť odvážne. Kombinovali ho nielen s cigánskou, džezovou, či juhoamerickou hudbou, ale občas ho dochutili aj rapom. Ich skladby remixovali svetoznámi dídžeji ako C-Mon & Kypski, Shantel a ďalší.
Sami seba nazývajú „mini dychovka“. Na ich koncertoch väčšinou zavládne radostné spojenie rôznorodých návštevníkov. Ich druhý spevák Alec Kopyt pochádza z Odesy. Priniesol do kapely starý, horkosladký piesňový štýl ulíc tohto prístavného mesta.
„Sme demokratická kapela. Rozmanitosť je to, čo vytvára náš špecifický štýl“, povedali AKB.
Najnovší album „Bomba Pop“ obsahuje nápadité skladby, rýchle i pomalé, inštrumentálne aj vokálno-inštrumentálne. Jeho nahrávky začali vznikať koncom roka 2022. Skladali ich viacerí členovia skupiny a nahraté boli v spolupráci s rakúskym dídžejom, klaviristom a producentom Dunkelbuntom, čo je pseudonym Viedenčana Ulfa Lindemanna. Tento hudobník je starým známym kapely, spolupracoval s ňou už na začiatku 90. rokov počas mánie „Balkan Beats“ na remixoch skladieb „Naie Chuppe“ a „Chassid in Amsterdam“.
Moderný nielen klezmer
Výsledkom poslednej spolupráce Amsterdam Klezmer Band a Dunkelbunta je vzrušujúca, búrlivá zmes tradičného klezmeru, orientálnych melódií a vplyvov súčasnej pop music v kombinácii s charakteristickou energiou, ktorou je pre túto kapelu známa už viac ako dve a pol desaťročia.
Úvodná skladba „Do It In Amsterdam“ zaujme zmesou cumbie a klezmeru. V roku 2025 oslávi holandské hlavné mesto 750. výročie svojho založenia a kapela z tohto bezpečného útočiska, ktorému sa v jidiš hovorí Mokum, sa na to už teraz teší. Na albume nájdete napríklad pieseň „Boogaloo Choices and Consequences“ inšpirovanú rytmami drum & bass. Jej text je o rozhodnutiach a ich nevyhnutných dôsledkoch. Piesne ako „Bomba“ a „Joey’s Hora“ vás prevedú tradičnejším židovsko-americkým swingom a takmer klasicky znejúcimi motívmi.
Skladba „On Mala“ rozpráva príbeh vojnového hrdinu, ktorý prišiel o nohu a teraz sa pretĺka životom. Kapela vás tiež pozýva, aby ste sa nechali očariť „Sirénami z Amsterdamu“, inštrumentálnym balkánskym klezmer-reggae zážitkom, ktorý dáva každému členovi príležitosť predviesť svoj individuálny štýl.
Skladbu „Fire“ naspievala Brenna MacCrimmon, známa svojou pôsobivou interpretáciou tureckej a balkánskej hudby. Počuť v nej kombináciu tureckých groovov s popovými melódiami. „Jasper’s Dance“ ponúka rýchlu zmes merengue a hip-hopu a pieseň „A Greater Plan“ od Joba Chajesa zdôrazňuje dôležitosť zodpovednosti za náš svet.
„Bomba Pop“ je hudobne pestrým albumom, ktorý napriek rôznorodosti nepôsobí nesúrodo. Je dobrou predzvesťou nadchádzajúceho turné kapely po Holandsku a snáď aj po ďalších európskych mestách. Zatiaľ si ho môžete vychutnať v našom Mixcloud vysielaní v rubrike „Album týždňa“.
Róbert Gregor (foto: press Amsterdam Klezmer Band)
Prvenstvo marcového rebríčka Transglobal World Music Chart patrí tentoraz titulu „Mawja“ speváčky menom Aziza Brahim.
Aziza Brahim by Guillem Moreno THREE
Nový album „Mawja“ (Vlna) saharskej speváčky a skladateľky menom Aziza Brahim vychádza z jednoduchého, no silného základu: Saharské a iberské perkusie sú premiešané so zvukmi majestátnych gitár a jemnými basovými linkami.
Album, ktorý si Aziza sama koprodukovala, prechádza textúrami jej života. Jeho nahrávky albumu odrážajú život na Sahare, Kube a v Španielsku. Dokonca obsahuje bubnový part inšpirovaný skupinou The Clash. Speváčkin hlas je prameňom hlbokých a rezonujúcich emócií, v ktorých dominuje túžba po vlasti a boj za slobodu.
Poradie najúspešnejších albumov marec 2024:
Aziza Brahim · Mawja · Glitterbeat
Lina · Fado Camões · Galileo Music Communication [28]
Shakti · This Moment · Abstract Logix [3]
Mari Boine & Bugge Wesseltoft · Amame · By Norse Music [9]
Bombino · Sahel · Partisan [1]
Sahra Halgan · Hiddo Dhawr · Danaya Music [-]
Ary Lobo · Ary Lobo 1958-1966 · Analog Africa [5]
Petroloukas Halkias & Vasilis Kostas · The Soul of Epirus Vol. II · Artway / Technotropon [12]
Mama Sissoko · Live · Mieruba [24]
Tarek Abdallah & Adel Shams El Din · Ousoul · Buda Musique [-]
Gao Hong & Ignacio Lusardi Monteverde · Alondra · ARC Music [26]
Maria Mazzotta · Onde · Nove Nove Zero [-]
Natascha Rogers · Onaida · Nø Førmat! [-]
Almir Mešković & Daniel Lazar · Family Beyond Blood · ALDA [-]
Rockerov poteší nový album dvojice Liam Gallagher & John Squire, fanúšikov reggae Liam Bailey a novinky predstavili aj Khruangbin, J. Bernardt, Delgres, či domáci Dynamo Team.
Keď si Oasis v roku 1996 prizvali na veľkolepom koncerte v Knebworthe k piesni „Champagne Supernova“ gitaristu Johna Squirea bola to veľká udalosť. Napriek tomu trvalo takmer 30 rokov, kým album Liam Gallagher a John Squire nahrali svoj prvý spoločný album. John sa v posledných rokoch sústreďoval viac na tvorbu vizuálneho umenia, no jeho genialita zostala nezmenená. Takmer bluesové aranžmány sú ovplyvnené jeho celoživotným obdivom k Hendrixovi a Pageovi. Na spoločnom albume dvojica predstavuje psychedelickú, občas až transcendentálnu hudbu, ktorá vracia Liamovi typický úsmev. Jednoducho časť Oasis sa spojila s časťou Stone Roses a neznie to vôbec zle.
Britský hudobník Liam Bailey tvorí hudbu od roku 2010. Jeho prvé EP vyšlo vo vydavateľstve Amy Winehouse, ktorá krátko potom zomrela. Vo Veľkej Británii mal vďaka producentom Chase & Status hit „Blind Faith“, no spolupráca s veľkým vydavateľstvom napokon nedopadla šťastne. Vo svojich skladbách kombinuje reggae, folk a R&B zo zvukov starého lampového zosilňovača. Spieva o migrácii, rasizme, rodinných traumách a jeho skladby dávajú nádej v ťažkých časoch. Hudobníkov nový album „Zero Grace“ preto pôsobí ako teplé objatie. Prostredníctvom osobných a spoločensky kritických textov nás Liam pozýva k bezstarostnému tancu. Piesne ako „Sour Wine“, „Canary In The Coal Mine“, alebo „Mercy Tree“ pripomínajú rané reggae z konca 60. rokov.
Texaská skupina Khruangbin ohlásila pred niekoľkými týždňami piesňou „A Love International“ svoj nový album „A La Sala“, ktorý vyjde 5. apríla. Pred pár dňami kapela zverejnila ďalší zaujímavý videoklip k skladbe „May Ninth“. Počuť v nej výrazné basové linky a psychedelické gitary evokujúce americkú i thajskú hudbu, pričom vďaka jemným vokálom znie typicky jarne. Tomu zodpovedá aj oranžovo ladený videoklip, ktorý má vďaka animovaným kresbám vo farbách matky prírody relaxačný charakter.
J. Bernardt, známy zo skupiny Balthazar,pripravuje vydanie svojho druhého štúdiového albumu „Contigo“. Ten vyjde 17. mája 2024 prostredníctvom vydavateľstva Play It Again Sam. Okrem podrobností zdieľa hudobník jeho prvú ochutnávku vo forme nového videoklipu k piesni „Taxi“. Jeho dej sa odohráva uprostred zmätku a ranného rozjímania. Je namierený proti taxikárovi, ktorý vyzdvihol speváčku a pôsobí ako útek pred spracovaním správ o rozchode. V piesni počuť náznaky divokých rytmov, ženské zborové vokály i kinematografické sláčikové nástroje. Kontrast medzi nimi zvýrazňuje funkový podtón s výraznými zvukmi basovej a elektrickej gitary.
Francúzske trio Delgres hrá zmes delta blues, kreolskej hudby, neworleánskeho džezu a garážového rocku. Skupina má väzby na karibský ostrov Guadeloupe, pretože predkovia speváka Pascala Danaëho tam boli otrokmi. V minulosti tento hudobník spolupracoval s Petrom Gabrielom, Youssou N’Dourom, Laurentom Voulzym, Gilbertom Gilom, skupinou Rivière Noire a speváčkami Neneh Cherry či Ayo. Svoje skúsenosti nedávno zúročil na treťom albume „Promis Le Ciel“, z ktorého vyniká najmä skladba „Walking Alone“. Zaujímavosťou tiež je, že trubkár Rafgee používa namiesto basgitary svoj špecifický dychový nástroj.
Trnavské hyperpopové duo Dynamo Team zverejnilo videoklip k piesni „Everybody Up“ z ich minuloročného „Graphic Equalizer“ EP. Duo, ktoré vedie Michal Štofej, zo skupiny Hudba z Marsu v minulosti zaujalo piesňou „Roll The Dynamo“ vo viedenskom rádiu FM4 a ďalšími hitmi ako „OK Lets Go“ či „Cant Stop Me“, ktoré boli použité v reklamných kampaniach v USA. O novom klipe Štofo prezradil: „Bol natočený v absurdných podmienkach. Potrebovali sme využiť priestor s nainštalovanou led stenou, preto sme museli natáčať neskoro v noci cez nočný pokoj. Produkcia prišla s požiadavkou natáčať čo najtichšie – vlastne takmer šeptom. Takže celá techno-punková energia nahrávky bola redukovaná na tichučké unplugged zvuky gitary a bicích. Našťastie všetci účinkujúci to zobrali s humorom a profesionálne zatancovali, akoby sa od decibelov triasla zem :)“
Britská speváčka a skladateľka Nadine Shah je známa svojim zamatovým hlasom. Jej nový album „Filthy Underneath“ je oproti starším nahrávkam koncepčne konzistentnejší a hudobne prepracovanejší.
Nadine Petra Katarina Shah sa narodila v malom škótskom meste Whitburn anglickej matke s čiastočne nórskym pôvodom a pakistanskému otcovi. V mladosti bola inšpirovaná džezom, popom i náboženskými súfijskými piesňami.
Svoju zádumčivú, atmosférickú zmes osamelého indie popu so závanom džezu prvýkrát svetu predstavila v roku 2012 na dvoch EP, po ktorých o rok neskôr nasledoval album „Love Your Dum and Mad“. Produkoval ho podobne ako neskoršie nahrávky Ben Hillier, známy zo spolupráce s Blur, The Horrors, alebo Depeche Mode.
Texty speváčkinej prvotiny boli do značnej miery inšpirované tragickou smrťou dvoch mladých mužov. Jej ambiciózny tretí album „Holiday Destination“ z roku 2017 bol nominovaný na cenu Mercury Prize.
Štvrtý album „Kitchen Sink“ z roku 2020 tematicky nadväzoval na už známe sociálne komentáre a v niektorých jeho textoch sa speváčka zamýšľala nad údelom dnešnej tridsiatničky. Z hudby bolo možné cítiť širší štýlový záber.
Umelecký úspech spojený s problémami
Nadine zožala nielen umelecký úspech, ktorému dopomohlo turné s Depeche Mode, ale i vážne osobné problémy, ku ktorým sa navyše pridala pandémia. V pomerne krátkom období musela ošetrovať svoju matku vo vysokom štádiu rakoviny, vydala sa a rozviedla, bojovala so závislosťou a navyše trpela endometriózou, čiže nezhubným gynekologickým ochorením ovplyvneným estrogénom. To všetko vyústilo až do pokusu o samovraždu.
Nový, v poradí piaty album „Filthy Underneath“, reflektuje na spomínané turbulencie, no zdá že speváčka všetko zvládla s nadhľadom. Témy depresie sú tentoraz viac v úzadí a všeobecne sa o tomto diele hovorí aj ako o oslavnom albume.
Osobná výpoveď
V minulosti sa Nadine vyjadrovala najmä k rasizmu, prípadne klesajúcim príjmom hudobníkov, no na novom albume prevažujú intímne témy. Skladba „Topless Mother“ opisuje prostredníctvom neúprosného pohľadu skúsenosti s terapiou a pieseň „Twenty Things“ vzdáva hold jej súpútnikom na ceste k vytriezveniu.
„Keď takmer zomierate, nezaoberáte sa maličkosťami“, povedala Nadine.
Pieseň „French Exit“ je úprimným opisom dňa, počas ktorého sa pokúsila o samovraždu. Spieva v nej o francúzskom východe a skĺznutí z „tanečného parketu“. Vrcholom albumu je skladba „Greatest Dancer“, ktorá opisuje noc s jej chorou matkou, keď prvýkrát dostala morfium. Výsledkom je nádherný moment úniku, halucinogénna fantázia, ktorú umocňujú cválajúce rytmy a zvuky zasnených syntetizátorov.
Album „Filthy Underneath“ je pre Nadine Shah hudobným a emocionálnym progresom, aj keď utrpenie sa na jeho palube prelieva ako prívalová voda. Nové skladby neúnavne tlačí vpred zvýšený podiel optimizmu. Chladné, no pritom pôsobivé melódie miestami obsahujú aj exotické prímesi, ktoré robia tento titul ešte príťažlivejším.
Album „The Returner“ kanadskej speváčky, skladateľky, aktivistky a multiinštrumentalistky Allison Russell zožal nevídaný úspech. Kľúčom k nemu bola úprimnosť a otvorenosť.
Allison Russell žije v americkom meste Nashville, kde má za sebou takmer dvadsaťročnú kariéru. Spočiatku dopĺňala skupiny Birds of Chicago, Po‘ Girl (s manželom JT Nerom) a Our Native Daughters(s Rhiannon Giddens, Amythyst Kiah a Leylou McCalla).
Autobiografický sólový album „Outside Child“ z roku 2021, opisoval jej detstvo v Kanade, kde bola zneužívaná. Speváčka na ňom našla nádej a zároveň sa jej podarilo vyrovnať sa s ťažkými témami. Hudba bola zmesou soulových a džezových rytmov s country-folkovým jadrom, ktorý umocňoval katarzný charakter textov. Tento titul speváčke napokon vyniesol trofej za album roka na Americana Awards.
Album „The Returner“ je na rozdiel od debutu skôr o prítomnosti a budúcnosti, Allison prostredníctvom jeho nahrávok oslavuje radosť z prežitia. Názov je inšpirovaný odhodlaním Joni Mitchellovej znovu sa naučiť nielen hrať a spievať, ale aj hovoriť a chodiť po vážnych zdravotných problémoch. Nové texty nie sú na rozdiel od debutu výlučne autobiografické.
Druhý album je oproti predchodcovi viac ovplyvnený džezom a funkom, pretože táto forma pomáha umocňovať silu a presadzovať zmeny. Nahrávanie prebiehalo viac v Los Angeles než v Nashville a podieľala sa na ňom speváčkina čisto ženská kapela Rainbow Coalition v zložení Brandi Carlile, Brandy Clark, Hozier a Wendi & Lisa. Album okrem samotnej speváčky produkoval JT Nero a jeho brat Drew Lindsay.
Pri jeho vzniku nikto netušil, že bude v roku 2023 nominovaný na cenu Grammy v troch kategóriách. Napokon si Allison odniesla cenu „Best American Roots Performance“ vďaka piesni „Eve Was Black“.
„Osemnásť rokov nepovšimnutá a potom prišiel tento zázrak? ja som si myslela, že si zo mňa musí robiť niekto srandu,“ povedala Allisson.
Rozlúčka s minulosťou
Po hudobnej stránke má album „The Returner“ takmer slávnostný charakter. Ak nechcete nemusíte veľa rozmýšľať, no dajú sa na ňom nájsť aj hlbšie témy. Skladba „Springtime“, ktorú umocňujú sláčikové nástroje, poslucháča nenechá na pochybách, že je vo vzduchu cítiť radosť. Sála z nej funk, country i americana.
V titulnej skladbe „The Returner“ sláčiky dodávajú folkovým vplyvom soulový feeling, ktorý v piesni „All Without Within“ prerastie až do diska. Zo skladby ‚Demons‘ je cítiť gospel, prostredníctvom ktorého sú poslucháči vyzývaní, aby sa pozreli svojim démonom priamo do tváre. Speváčkin prejav má v piesni „Eve Was Black“ takmer rockovú intenzitu, ktorej korene spočívajú v hľadaní vysvetlenia rasovej nenávisti.
Skladba „Stay Right Here“ evokuje tanečnú klasiku 70. rokov a speváčka v nej spochybňuje svoju minulosť. V piesni „Snake Life“ sa Allison teší z kvetov budúcnosti, ktoré si imaginárne predstavuje.
Allison Russell sa podarilo nahrať povznášajúci album, ktorému neprekáža, že niektoré jeho témy majú temný nádych. Tento album prináša nový pohľad na stav súčasnej spoločnosti a jeho posolstvo tkvie v radostnej oslave života a novej nádeje. Tento album prekročil všetky očakávania a stal sa jednou z najdôležitejších nahrávok roku 2023. Dodatočne si ho tiež pridávam do svojho výročného albumového rebríčka.
Eric Hilton, známy z americkej skupiny Thievery Corporation, spája rôzne žánre do jedinečnej hudobnej vízie. Jeho nový album „Sound Vagabond“ je pôsobivým zvukovým cestopisom.
Eric Hilton je v hudobnom svete tiež známy ako otec dowtempa, čiže elektronickej hudby určenej skôr na pohodové počúvanie než k tancu. Jeho album „Sound Vagabond“ je typickou iteráciou tohto étosu, pretože každá skladba je zvukovou pohľadnicou skutočného alebo imaginárneho miesta.
„Niektoré spomienky na miesta, na ktorých som bol, sú veľmi jasné, iné vzdialené ako nostalgické ozveny. Tento album začal vznikať skromne vďaka niekoľkým nápadom, no po zložení prvých ôsmich skladieb som vedel, že mám cestopis,“ povedal Hilton.
Hudobné inšpirácie najviac ilustruje titulná skladba „Sound Vagabond“, ktorú charakterizuje vintage trip-hopový rytmus, zvuk flauty a severoafrické ingrediencie. Je ťažké identifikovať konkrétny geografický alebo etnologický pôvod týchto zvukov, podobne ako ostatných na albume, pretože všetko, čo Hilton asimiluje, prechádza jeho „filtrom“. Výsledkom sú prevažne inštrumentálne nahrávky s exotickými príchuťami.
Destinácie na tomto zvukovom cestopise sú rôznorodé. Skladba „Cerro Allegre“ bola inšpirovaná Hiltonovou návštevou mesta Valparaíso v Čile, ktoré vďaka výhľadu prirovnáva k San Franciscu. Pieseň „The Violet Hour“ evokuje stretnutie so Stan Getzom vo futuristickom chicagskom koktailovom bare.
Skladba „Midnight Milan“ pripomína neskoré nočné stretnutie, nesplnené sľuby a bozk odsúdený na zánik. „Mumbai Hustle“ je rekonštruovaný Bollywood na detroitský spôsob – tvrdý, ale zábavný, ako klub, v ktorom musíte poznať tajné heslo, aby ste sa dostali dnu. „Petra“ dýcha ozvenami Jordánska, zatiaľ čo „Endless Affair“ a „Poppy Fields“ majú filmový podtón typický 60. roky.
Dynamické kontrasty v Hiltonovej hudbe, spolu s jemnými rytmami, poháňajú elegantne vytvorené zvukové krajiny. A hoci každá cesta cestovateľa obohatí, čas strávený na neznámej pôde často prináša sebareflexiu. Tieto témy producent skúma v dvoch najsilnejších skladbách albumu: „The Mirror Inside“ a „The Grand Intro“. „Áno, tieto dve piesne sú najviac zamerané do vnútra,“ hovorí hudobník.
„The Mirror Inside“ je o pocite vytvoriť si inú vibráciu, obrátiť veci späť k sebe, čo pripomína nahrávanie osamote. „The Grand Intro“ je skladba, ktorú by si jej autor rád pustil pri vstupe do miestnosti, má švih a elán, ale je zároveň aj uvoľnená.
Zvukové koláže
Hilton využíva samplovanie vo svojej hudbe od počiatkov Thievery Corporation, no na tejto nahrávke sa neprehrabával vo svojich archívoch. 12-bitové sample použil knižnice z verejnej databázy.
„Tento album je ako zvuková koláž, na ktorej je 60 % samplov a 40 % živých nástrojov. Samplovanie zo starých vinylových platní je skvelé, ale sú s ním spojené problémy s licenciami a schvaľovaním. Verejné samplovacie knižnice sú fantastickým zdrojom; prehrabete sa síce množstvom odpadu, ale neskôr som bol ohromený aj skvostami. Môžete nájsť konkrétne nástroje v akejkoľvek tónine a potom je výzvou ich adaptácia, rekontextualizácia a integrácia do skladby, ktorú tvoríte. Konečným výsledkom je hudba, v ktorej sample na seba nijako neupozorňujú ani neodvádzajú pozornosť od vytvorenej nálady,“ dodáva Hilton.
Posledná skladba na albume s názvom „Lumi“ pôsobí ako začiatok dlhej cesty domov a je pekným príkladom toho, ako sa dá album uzavrieť. Nechajte si opečiatkovať hudobný pas a vydajte sa spolu s Ericom Hiltonom na albume „Sound Vagabond“ na cestu po jeho zvukovom svete. V rubrike „Album týždňa“ vám tento titul predstavíme v našom online vysielaní na platforme Mixcloud.
Jedenásty album skupiny Polemic mapuje jej niekoľkoročné tvorivé obdobie, počas ktorého sa kapela sústredila hlavne na single. Novinka má symbolický názov „11SKA“ a obsahuje rovnaký počet piesní vrátane aktuálneho singlu „Viem“. Ten skupina nahrala spoločne s raperom Kalim.
Ako už samotný názov albumu napovedá, „11SKA“ je slovná hračka odvodená od číslovky jedenásť a hudobného žánru SKA, ktorý skupina Polemic nielen miluje, ale na domácej hudobnej scéne sa vďaka svojim piesňam a energii stala i jeho synonymom. 11SKA okrem mnohých známych skladieb, ktoré doposiaľ nikdy na žiadnom hudobnom nosiči nevyšli, obsahuje aj novinku Viem. Tú kapela nahrala v spolupráci s Kalim.
„V pesničke nám vznikla pasáž s dancehallovým grooveom. Potrebovali sme, aby nám tam niekto zarapoval, nech to má ten správny smrad. Kali už v minulosti koketoval s príbuznými žánrami ako reggaeton a podobne. Oslovili sme ho a on bez váhania súhlasil. Spolupracovalo sa nám s ním veľmi dobre. Je to profesionál,“ prezradil Michal „Mickey“ Novácky, ktorý zároveň dodal: „Text piesne hovorí o tom, že v našom veku už vieme, čo je pre nás to pravé orechové. Inšpiráciou na takýto text je každodenný život. Ja verím v to, že ako si ho nastavíš, tak sa budeš cítiť. Aj preto sa v texte spomína dobrá energia a pozitívne vibrácie.“
Ako všetky ostatné skladby albumu 11SKA, tak aj novinka Viem má svoju vizuálnu podobu. Režisérom a scenáristom videoklipu je Dávid Mencl, s ktorým skupina spolupracovala už v minulosti pri klipe k piesni Štramák.
„S Dávidom sme si ľudsky sadli už počas predošlého natáčania v Prahe, preto sme ho oslovili aj tentoraz. Vedeli sme, akým spôsobom pracuje a kam smeruje. Má filmársky rukopis, klipy z jeho dielne sú príbehy vyrozprávané kamerou a páči sa nám jeho tvorba. Tentokrát sme kvôli početnému obsadeniu, množstvu tanečníkov a komparzistov nakrúcali v Bratislave a pražský štáb pricestoval za nami,“ priblížil zrod videoklipu Peter „Petko“ Opet.
Vo videoklipe, ktorý sa nakrúcal v Bratislave, účinkuje viacero skupine blízkych ľudí – napríklad, tanečník a herec Mako Hindy i bývalý člen Polemicu Jozef „Jojo“ Pešta.
„Jojo v začiatkoch kapely hrával na saxofón a je najväčší odborník na SKA na Slovensku, pričom momentálne sa venuje svojmu projektu predajni Vinylové platne, čo sa nám hodilo aj do scenára videoklipu. Keď sme podľa scenára potrebovali obsadiť úlohu manažéra baru s prísnym pohľadom, padla okamžite voľba na Maka Hindyho, ktorý ako náš dlhoročný kamarát a fanúšik, obratom súhlasil,“ teší sa zo spolupráce Peter „Petko“ Opet.
Nový album 11SKA, ktorého piesne vznikli v štúdiu One Love, vychádza na CD oficiálne 29. februára. Na vinylovej platni vyjde album na prelome marca a apríla. Oba nosiče budú mať krásny hravý obal, ktorý vytvoril Moe (Marek Novák) z rapovej skupiny AMO.
„Moe sa doslova kreatívne vybláznil a z obyčajného obalu vykúzlil umelecké dielo, z ktorého sme nadšení,“ teší sa Petko, ktorého doplnil Mickey: „Je tam aj taká kreatívna vychytávka. Ak rukáv obalu rozstrihneš, vznikne ti šablóna, cez ktorú si môžeš posprejovať, napríklad, tričko alebo čokoľvek, čím si sám vytvoríš unikátny kúsok nášho aktuálneho merchu. Prípadne môžeš použiť fixky alebo čo ti len napadne. V tomto prípade sa iniciatíve medze nekladú.“
Krst nového albumu sa uskutoční 13. apríla v bratislavskom klube Majestic Music Club. Na tomto koncerte zaznejú aj skladby, ktoré Polemic bežne na koncertoch festivalového typu nehráva. Mená krstných rodičov i hostí, ktorí sa koncertu zúčastnia, bude kapela zverejňovať postupne na svojich sociálnych sieťach.
S novými albumami nás tento týždeň zaujali Laetitia Sadier, Hurray for the Riff Raff, Lewis OfMan, raper Residente a za povšimnutie stojí aj videoklip slovenskej speváčky, ktorá si hovorí Christina Mantis.
Laetitia Sadier vždy vynikala špecifickým a príjemným prejavom, ktorý v minulosti definoval sound skupiny Stereolab. Na prvom sólovom albume od roku 2017 s názvom „Rooting For Love“ vyzýva traumatizované civilizácie Zeme, aby konečne prekonali tisícročia utrpenia a odcudzenia. Jej piesne okrem dychových nástrojov zdobia zmiešané vokálne zbory označované ako The Choir. Album je charakteristický zložitými akordami a dynamickými zmenami. Empatická Laetitia novými nahrávkami skúma spôsoby liečenia ľudstva inšpirované japonským umením Zen Shiatsu a miestami jej spev dopĺňa hlas Véronique Vincent z bruselskej skupiny The Honeymoon Killers.
Americká skupina Hurray for the Riff Raff je alter ego portorickej pesničkárky menom Alynda Lee Segarra. Nový album „The Past Is Still Alive“ je jej osobným i hudobným návratom ku koreňom. Prehodnotenie doterajšieho života spojila nielen s hľadaním vlastnej identity, pretože sa pokúša orientovať tiež v súčasnej Amerike. So spoluhráčom Bradom Cookom rozšírila obsadenie spolupracovníkov, medzi ktorými sa ako hostia objavili Anjimile, Conor Oberst a S.G. Goodman. Aranžmány nových nahrávok sú surové, melódie priame a osobné texty majú do značnej miery korene v rodine a komunite.
Portorický raper a spevák Residentevydáva nový album „Las Letras ya no importan“, čo v preklade znamená „Texty už nie sú dôležité“. Pilotný singel „313“ naznačuje, že spievané balady budú dopĺňať inštrumentálne vsuvky a hlboké, filozofické texty, ktoré boli vždy konfrontačné, sarkastické a sociálno-kritické. V novom videoklipe účinkujú španielska herečka Penélope Cruz a speváčka Silvia Pérez Cruz. Natáčanie prebiehalo na zámku za asistencie baletného súboru a klip obsahuje množstvo špeciálnych efektov. Režíroval ho Residente osobne a venoval ho zosnulej priateľke Valentine, ktorá bola huslistkou a úzko s ním spolupracovala.
Francúzsky producent Lewis Pierre Simon Delhomme, profesionálne známy ako Lewis OfMan, zverejnil album „Cristal Medium Blue“, ktorý vzdáva hold ére hippies. V jeho nahrávkach počuť psychedelické gitarové riffy, soulové groovy, zasnené syntetizátory a podporilo ho množstvo hostí. Okrem Empress Of či Camille Jansen sa na ňom podieľa aj španielsko-americká speváčka Gabriela Richardson, pre ktorú Lewis OfMan v minulosti zložil skladbu „Verde Oscura“. V prípade piesne „Get Fly (I Wanna)“ sa obaja prevtelili do éry hippies. V centre pozornosti sú organové melódie, soulové rytmy a voľná láska, pričom slnečné časy sedemdesiatych rokov pripomína aj sprievodný klip.
Christina Mantis je mladá slovenská hudobníčka formovaná rock’n’rollom a punkom. Vďaka vintage prvkom, bosým nohám a charakteristickému zamatovému saku pôsobí dojmom špinavej elegancie. Jej nová skladba „Set me free“ je o odpúšťaní, zmene, strate a lúčení sa. Táto zmena však má smerovať k novým začiatkom. „Ak sa meníte, nemusí sa to každému páčiť. Je dôležité byť sám sebou, dať konečne dole masku, no prináša to so sebou aj to, že o niektorých ľudí prídete, možno aj o tých najbližších,“ prezradila Christina. Klip pre ňu natočili len na dva zábery. Námet na video vznikol spontánne a podarilo sa mu vystihnúť náladu a text piesne.
Ak využívate streamovacie služby, tak venujte zopár minút hudobnej selekcii New Model Rádia. Nájdete v nej veľa indícii vedúcich k všeobecnému rozhľadu.
Za zmienku stoja aj ďalšie albumové novinky, ktoré zverejnili napríklad Idles, The Last Dinner Party,Odd Beholder, Eskorzo, Dina Ögon, Blundetto,Dizzee Rascal, Sahra Halgan, ShazaLaKazoo, alebo Cara de Espelho.
Pokiaľ vám nebude stačiť viac ako 3 hodinový hudobný výber na streamovacích službách YouTube Music a Spotify, tak sledujte naše online vysielanie na platforme Mixcloud, v ktorom objavíte ešte väčšie čaro hudby, ktorá nám robí radosť. Príjemné počúvanie!
„Naša skupina je ako bicykel – funguje to, keď sme v pohybe,“ hovorí spevák a gitarista Juraj Benetin o filozofii kapely Korben Dallas, ktorá 22. februára vydáva už svoj deviaty štúdiový album s názvom „Pohyb“!
Nový album „Pohyb“ prichádza presne dva roky po albume „Deti rýb“ a len niekoľko mesiacov po LP „Nekonečne“, ktorý mapoval ich mnohoročnú spoluprácu s Anetou Langerovou. Album je oddnes dostupný na streamingových službách.
„Na žiadnom inom našom albume nenájdete toľko pesničiek, ktoré vás nútia hýbať sa,“ hovorí basgitarista a textár Lukáš Fila. „A hýbeme sa aj my ako skupina – všetci sme tentokrát boli oveľa viac zapojení do tvorby hudby aj textov, máme prvú pesničku, ktorú nespieva Juro, a napokon je to aj prvý album, na ktorom sa nepodieľal Ľuboslav Petruška.“
Producentom albumu bol frontman skupiny Le Payaco Tomáš Sloboda, s ktorým Korben Dallas spolupracuje už od roku 2021.
„Je to živý album bez postprodukčných editácií. Chalani na ňom naplno ukázali, v akej sú výbornej muzikantskej kondícii. Preto sme album nahrávali na pás. Bola by škoda nezachytiť autentický zvuk kapely v tej najvyššej kvalite,“ hovorí Sloboda. „Tento album je iný v tom, že je zvukovo veľmi bohatý aj napriek tomu, že je v pesničkách použitých len pár nástrojov,“ hovorí Sloboda.
Všetkých dvanásť pesničiek skupina nahrala v priebehu roka 2023 v štúdiu Birdland v Považskej Teplej, zvukovým majstrom bol Miloš Rojko ml. Prvým singlom z albumu sa stala pesnička „Vyčítaš“, ku ktorej natočil klip Braňo Špaček.
Autorom obalu je Martin „Žltý“ Jenča, šéf štúdia Milk a kurátor konferencie By Design, ktorý v minulosti pracoval na identite festivalov Pohoda a Sziget. „Od kapely som naozaj dostal priestor urobiť vlastný návrh, čo bolo super osviežujúce,“ hovorí Žltý. „Vizuálne som chcel vystihnúť náladu albumu, a zobraziť ju hravo. Obal je ako momentka, ktorá zachytáva pohyb, ale aj hĺbku albumu v jednoduchom grafickom prevedení.“
Skupina nahrávku podporí jarným turné, na ktorom chce predstaviť výrazne vynovený koncertný program. Vyskúšali si ho už na dvojici zahrievacích koncertov v Spišskej Novej Vsi a Humennom.
„Pred koncertami sme mali rešpekt, keďže sme na nich hrali nové pesničky, ktoré ešte nikto nemal šancu počuť. Ale dopadli skvele,“ hovorí bubeník Ozo Guttler. „Naši fanúšikovia sa môžu tešiť na nevídané veci. Juro hrá v dvoch pesničkách na basu. Lukáš prvýkrát v histórii skupiny spieva a rozšíril svoj klávesový aparát aj o nožný kláves. Ja som začal spievať vokály.“
Tiken Jah Fakoly, jedna z vedúcich osobností africkej reggae scény, sa novým albumom „Acoustic“ vracia ku koreňom. S tradičnými nástrojmi zo západnej Afriky a s medzinárodnými hosťami znovu nahral svoje najväčšie hity.
Tiken Jah Fakoly si želá, aby sa 54 afrických krajín spojilo do Ètats unis d’Afrique, čiže Spojených štátov afrických. Sníva tiež o tom, že Afričania budú môcť rovnako slobodne cestovať a usadiť sa kdekoľvek budú chcieť, rovnako ako Európania alebo Američania. A potom mal aj víziu, že raz nahrá akustický album. Chcel pripomenúť svoje posolstvá ľuďom ešte raz, v inom balení a dať svojmu hlasu viac priestoru, pretože zvyčajne bol umiestnený medzi zvuky dychových sekcií a basových liniek. Tento sen sa mu konečne splnil.
Kora, balafón, n’goni a ďalšie nástroje
„Acoustic“ je prvý akustický album počas jeho 27. ročnej kariéry. Všetky skladby, okrem jednej („Arriver À Rêver“), sú akustickými verziami jeho najznámejších hitov, vrátane prvej sólovej piesne „Mangercratie“ z roku 1996.
Tiken Jah Fakoly pochádza z griotskej rodiny a vyrastal v malej dedine obklopený tradičnou západoafrickou hudbou. Tentoraz jeho hlas dopĺňajú hudobné nástroje ako balafón, n’goni, kora, talking drums, husle soku a typické africké perkusie. Ich zvuky v ňom vyvolávajú silné pocity a spomienky, ktoré zintenzívnili jeho spev a urobili ho viac tvárnejším.
Od začiatku svojej kariéry inklinuje tiež k novej podobe griotskej tradície: využíva svoje piesne na rozprávanie príbehov o skutočnom živote Afričanov bez servítky na ústach, hoci prostredníctvom inej hudby, ako to robili jeho predkovia.
Horace Andy, Mathieu, Chico César a ďalší
Tiken Jah Fakoly si pozval k nahratiu nových verzií svojich piesní významných hostí z celého sveta. Mladý francúzsky reggae spevák Naâman s ním spieva skladbu „Plus rien ne m’étonne“, v ktorej kritizuje vykorisťovanie Afriky nadnárodnými korporáciami a rozdelenie kontinentu koloniálnymi záujmami.
V piesni „Ouvrez les frontières“, ktorá vyšla pôvodne v roku 2007, spolu s francúzskym gitaristom a spevákom -M- požaduje, aby Európa otvorila svoje hranice a aby Afričania mohli cestovať rovnako slobodne ako všetci ostatní.
Tanzánsko-britský hudobník Tiggs da Author ho podporuje v skladbe „Les martyrs“, pôvodne z roku 1999, a malijsko-kanadský spevák Djely Tapa v novej verzii 20 rokov starej piesni „Alou Maye“.
K novým nahrávkam sa pridal tiež francúzsky šansónový spevák Bernard Lavillier v USA kritizovanej skladbe „Tonton d’America“. Do novej verzie piesne „Africain à Paris“, opisujúcej ťažký život afrických migrantov v Európe, si prizval jamajskú legendu roots reggae Horace Andyho a Brazílčana Chica Césara.
Reggae, mandinka i hovorené slovo
Medzi nahrávkami sa objavuje rozprávanie, respektíve úryvky z dokumentárneho filmu „Tiken Jah, le descendant de Fakoly“ z roku 2023. Vo filme hudobník hovorí o sebe a sociálno-politických problémoch, ako je africká chudoba a deti ulice. Vždy pritom uvedie pieseň, ktorá nasleduje.
Na tomto albume je najúžasnejšie to, že väčšina textov, bez ohľadu na to kedy vznikla, je stále aktuálna. Silné posolstvá dostali nový život vďaka tradičnejším aranžmánom a inštrumentácii, ktorá ich umocňuje. Z nových nahrávok je cítiť, že Tiken Jah Fakoly je v tomto podaní bližšie sám k sebe než kedykoľvek predtým.
Barbora Botošová je husľová virtuózka so skúsenosťami v tradičnej i klasickej hudbe. Inklinuje tiež k rómskym, balkánskym piesňam a jazzovým improvizáciám, čo dokazuje jej posledný album „Roshambo“.
Po stopách svojho starého otca, ktorým bol legendárny slovenský hudobník Ján Berky Mrenica, je Barbora Botošová zástupkyňou etno-džezových žánrov. Jej umelecký étos je zakorenený v dedičstve jej rodiny, no odvážne doň púšťa i ďalšie rozmanité žánre. Súbor Barbora Botošová Band odráža jej aktuálnu tvorbu a oslavuje desaťročie úspešného pôsobenia na domácej hudobnej scéne. Debutový album „Colors of my Soul“, vydaný v roku 2019, predstavil jej jedinečný štýl a zvukovú paletu. Posledný album „Roshambo“ prekračuje hranice spomínaných žánrov, pretože v jeho nahrávkach počuť rómsku hudbu nad rámec stereotypov. Mieša sa v nich swing, čardáš, balkán, gospel i rock, pričom všetko zjednocuje rómsky jazyk. Barborina kariéra, ktorá získala v roku 2023 ocenenie Roma Spirit Award, je dôkazom jej oddanosti k hudobnej dokonalosti a kultúrnej autentickosti. Jej tvorba je nielen vitrínou výnimočného talentu, no zároveň pozdvihuje súčasnú rómsku hudbu na vyššiu úroveň. Pri tejto príležitosti som položil Barbore niekoľko otázok.
Ako podľa vás vníma bežný slovenský poslucháč rómsku alebo balkánsku hudbu?
„Myslím si, že rómska hudba má na Slovensku svoje dôležité miesto a všeobecne je aj dosť obľúbená. Ľudia sa jednak radi zabávajú, lebo potrebujú vypnúť. Čiže jedna poloha je tá, že sa takmer každá párty končí rôznymi populárnymi rómskymi pesničkami, od O poštaris avel, cez Duj duj dešuduj až po Načo pôjdem domov. Sú aj takí poslucháči, ktorí milujú rómsku hudbu pre jej hĺbku a emóciu, či už v pomalých piesňach alebo temperamentných. Všetko to záleží na samotných poslucháčoch. No a balkánska hudba dokáže svojou energiou dobíjať baterky. Vnímam napríklad, že temperamentní ľudia majú radi balkánsku hudbu, lebo sami potrebujú prijímať tento typ temperamentu. To je aj môj prípad. To isté platí pri éterickej hudbe, duchovnej hudbe, energickej hudbe. Ja osobne nerada generalizujem. Dokonca si netrúfam ani definovať pojem bežný slovenský poslucháč. Pre mňa je hudba druh umenia a umenie je potrava pre našu dušu. Myslím si, že aj duša bežného slovenského poslucháča sa potrebuje nasýtiť raz za čas niečím, čo jej odovzdá nejakú hlbšiu emóciu. A toto rómska či balkánska hudba dokáže.“
Na albume Roshambo sa nachádzajú vaše vlastné skladby aj piesne od iných autorov. Podľa akého kľúča boli vyberané?
„Áno, na albume sú tri moje autorské skladby, štyri dá sa povedať ľudové zaranžované skladby a dve skladby pôvodné. Skladba Soske je pre mňa veľmi významná. Zložil ju Harri Stojka. Spievala ju pôvodne moja krstná mama na albume Gitancoeur, ktorý vyšiel pred 25 rokmi. Tá skladba aj celý album ma v tom období veľmi zasiahli. Prvýkrát som mala možnosť počuť ethno hudbu. Moja krstná mama tragicky zahynula v roku 2011. Začala som si postupom času uvedomovať , že ona bola tá, ktorá ma nepriamo priviedla k hudobnému žánru, ktorý som si zamilovala. Čiže sme túto skladbu prerobili, prearanžovali, napísala som nový text a nahrali sme ju aj s týmto pocitom vďaky. V skladbe zaznieva aj jej hlas z pôvodnej nahrávky, ktorý je takou reminiscenciou. No a skladba So amenca avela, ktorú na albume spieva Monika Bagárová je z pera fantastického muzikanta, klaviristu z Earth Wind and Fire – Morrisa Pleasura. Asi pred 15 rokmi som od brata k narodeninám dostala jeho sólový album, ktorý som asi týždeň v kuse počúvala, ale naozaj že v kuse. Potom som ho niekomu požičala a už sa mi nevrátil (smiech). Jedna melódia mi tak silno utkvela v hlave, že som si ju jedného dňa začala z ničoho nič spievať, no nepamätala som si, odkiaľ tú melódiu poznám. Keďže ma tento stav neopúšťal celý týždeň, prišla som za bratom. Spoločne sme bádali a asi po hodine sme prišli na to, že si spievam, tak trochu po svojom, skladbu Beyond the stars. Brat sa pozná s Morrisovom, tak mu napísal na sociálnej sieti. On nám hneď odpísal. Potešil sa, že sa nám jeho skladba páči, dal nám súhlas a hneď v ten deň sme sa pustili do tvorby aranžmánu.“
Skladbu Kan Marau La, ku ktorej vznikol videoklip, naspievala pred rokmi tiež úspešná rumunská skupina Fanfare Ciocarlia. Sledujete svetovú hudobnú scénu?
„Áno , samozrejme. Dá sa povedať, že sledujem primárne svetovú scénu. Bola som na koncerte Fanfare Ciocarlia, Taraf de Haidouks, Besh o drom. Teraz ale najviac fičím na hudbe Ibrahima Maaloufa. Bola som už na dvoch jeho koncertoch. Jeho hudba je veľmi nápaditá, cítiť v nej autenticitu, spleť rôznych žánrov, aj klasiku a najmä príbeh. To je pre mňa taká naozaj že nová, fresh world music hudba na vysokej úrovni a nesmierne sa teším, že minimálne vo Francúzsku tento umelec vypredáva štadióny s ozaj poctivou a nápaditou hudbou. Ďalej milujem hudbu Andre Manoukiana, formáciu Laco Tayfa, New York Gypsy All stars, Džambo Aguševi Orchestra, Fahir Atakoglu, Avishai Cohen, Shai Maestro… Je toho veľa. Je veľa skvelých umelcov, ktorí to robia naozaj super kvalitne po všetkých stránkach. No a skladba “Kan Marau la” je pôvodne skladba tzv. štýlu Manele, ktorý je typický pre Rumunsko. Zvykne sa hrávať na svadbách, zábavách, dôležitá je rytmika a je to akoby taká zábavová muzika. Je to niečo ako u nás napríklad rom pop. Veľmi som túžila nahrať túto skladbu v takom tom vlastnom prevedení, ktorý má v sebe aj ten balkánsko orientálny esprit, no zároveň aj vplyv rôznych fúzií. Veľa urobila basová linka a fakt, že sme použili veľkú sadu bicích. Páči sa mi modulácia, ktorú sme tam pridali. Ako som už spomínala, mám rada keď je v skladbe príbeh, preto sa to snažím pretaviť aj do našich aranžmánov.“
„Haleluja“ je jednou z vašich originálnych kompozícií. Tie vznikajú ako?
„Konkrétne táto vznikla v období covidu. Počúvala som veľa gospelovej hudby a mala som silný pocit vytvoriť skladbu, ktorá by vyjadrila moje pocity pokory. Tiež som chcela, aby to bola pieseň v rómskom jazyku. Rómovia sú väčšinou kresťania. Viera v Boha niektorým komunitám dokázala zmeniť ich život k lepšiemu. Zároveň je hudba neoddeliteľnou súčasťou ich každodenných dní. Text je po rómsky a je o spolupatričnosti: Je jedno odkiaľ prichádzaš, všetci sme jedna veľká rodina, je jedno či si svetlý alebo tmavý, slnko svieti rovnako na nás oboch a preto nezabudni, že nie si nikdy sám, lebo každý jeden človek môže byť tvoj brat. Čiže na mojich pocitoch sa rozhodne podpísalo obdobie pandémie, počúvanie gospelovej hudby a spolupatričnosť, ktorú som pociťovala.“
Po zvukovej stránke je posledný album na dosť vysokej úrovni. Kto vám s ním produkčne pomáhal?
„Ďakujeme veľmi pekne. Áno, dali sme si na zvuku veľmi záležať. Producentom albumu je môj brat, Eugen Botoš mladší. Nikto ma po tej hudobníckej stránke nepozná lepšie ako on. Vedel presne, akú mám predstavu a dokázal sa jej absolútne priblížiť. Nahrával na celý album basgitaru, aj klavír. Veľmi veľa sme sa rozprávali, sedeli sme nad jednou skladbou desiatky hodín, kým sme nedošli k výsledku, s ktorým sme boli obaja spokojní. Brat spolupracoval so svetovými hudobníkmi ako Marcus Miller, Dave Weckl, Eric Marienthal, Brian Mcknight či Dionne Warwick. Má veľmi veľa hudby vyprodukovanej a napočúvanej. Presne vie, ako sa dostať z bodu A do bodu Z. Mix niektorých skladieb nám robil dokonca David Darlington, držiteľ niekoľkých Grammy awards za zvuk, ktorý s bratom dlhodobo spolupracuje.“
Stále sa nemôžem zbaviť pocitu, že väčšina domácich rómskych hudobníkov inklinuje viac k džezu a funku, čo z časti poznačilo tiež váš album. Nemyslíte, že by to išlo aj inak?
„Ako konkrétne inak myslíte? Ja vôbec nemám pocit, že by album Roshambo bol až tak zásadne poznačený jazzom. No a funkom už teda vôbec nie (smiech). Skladba Roshambo má síce swingový nádych v niektorých častiach, ale nedá sa to pokladať za jazz. Keby to bolo jazzom šmrncnuté aj že len z polovice, nemala by vyše 230.000 pozretí na Youtube (smiech). Kan marau la je orientálny balkán s jemnými prvkami jazz fusion štýlu, So amenca avela je čistý latin, Soske je balada prepájajúca ethno s rockom, Sandala je veselá srbská kusturickovka, Mamo mamo je tradičná cimbalovka, Haleluja je baladická skladba – rómsky gospel. Vidíte, aké subjektívne dokáže byť vnímanie hudby? Ja si myslím, že pri pojme world music sa viacerí na Slovensku názorovo, pojmovo aj esteticky míňame. Pre mňa je world music štýl výsledkom prepojenia tradície s prvkami rôznych žánrov. A aj mnohé definície hovoria, že práve to je rozdiel medzi tradičným folklórom a world music. Každý, kto študoval hudbu vie, že všetko začína v klasickej hudbe. To, že použijeme septakord alebo nonakord ešte neznamená že hráme jazz. Žánre sa pomaly prelínajú už aj v popových pesničkách. Svetové popové hviezdy ako Justin Timberlake alebo Eros Ramazzotti majú na koncertoch živé kapely zostavené z výborných jazzových hudobníkov, ktorí svojim spôsobom hrania dodávajú kvalitu vystúpeniu. No je to stále pop. Jazzový gitarista príde kľudne odohrať popový koncert a odohrá ho veľmi dobre. Ale popový gitarista by si asi na jazzový netrúfol, lebo je limitovaný. Raz som bola na jednom festivale v Taliansku a bol tam jeden muzikant,ktorý bol zhodou okolností profesorom na Berklee. Môj priateľ sa ho opýtal, aký žáner hudby by mu odporučil, aby sa učil. On povedal : Jednoznačne jazz, lebo keď vieš hrať jazz, dokážeš zahrať všetko. A len dodám, že nebol Róm (smiech)“
Čím to teda je, že rómski hudobníci inklinujú viac k jazzu?
Umelci tvoria tak, ako cítia. Jazz dáva interpretovi slobodu, najmä vďaka improvizácii. Umenie je o sebavyjadrovaní – či už v maľbe, v poézii alebo v hudbe. Rómski hudobníci, ktorých máte zrejme na mysli, pochádzajú z hudobníckych rodín. Doma počúvali kvalitnú, poctivú hudbu od malička, žiadne odrhovačky. Študovali na konzervatóriu, niektorí pokračovali na vysokej škole, čiže sú profesionálni hudobníci. Mnohí z nich sú dnes elitní slovenskí umelci, či už v klasike alebo v jazze-čiže v tých interpretačne náročnejších žánroch. Všetko začína v klasickej hudbe, ako som už spomínala. Pri nej umelec buď zostane, alebo ide ďalej. Ďalšia zastávka je zväčša jazz. Aj preto, lebo sme ovplyvnení prostredím iných hudobníkov, či už v škole, alebo v rodine. Je ale jedno, či je to Róm alebo Neróm. Takto to funguje u väčšiny hudobníkov. Je to ako keď sa učíme rozprávať. Keď už mám určitú slovnú zásobu a vedomosti, nebudem predsa rozprávať ako keď som mala 5 rokov. Čiže k tej otázke predtým, či to nejde inak? Asi nie, nakoľko ide o spomínané umelecké sebavyjadrovanie. A každý tvorí najlepšie ako vie, snaží sa dosiahnuť svoj strop schopností a vedomostí. Bolo by zvláštne, keby sa umelec zrazu rozhodol tvoriť nie najlepšie, ako vie. To by znamenalo, že sa chce niekomu prispôsobiť. Potom by už bola tá hudba účelová, čiže by bola vyslovene produktom od počiatku tvorby. Nebola by úprimná.
Keďže ste huslistka, na albume hosťuje viacero speváčok. Ako sa vám s nimi spolupracovalo?
„Úplne skvelo. Ja to mám veľmi rada, také to rozmanité prepájanie. S dvomi spolupracujem už niekoľko rokov – s Agatou Siemaszko a Michaelou Bobekovou. Ako som už spomínala, jednu skladbu mi naspievala Monika Bagárová. A mám aj mužské zastúpenie – Igor Kmeťo mladší spieva titulnú pieseň Roshambo, Tomáš Botló skladbu Soske a Ricco Šarkozi naspieval dve skladby s Michelle. A keďže sa venujem už pár rokov aj podpore a prezentovaniu talentovanej mládeže, zaradili sme na album aj skladbu s Divými makmi v podobe aranžovaného rómskeho čardášu , kde prepájam jednu olašskú pieseň a jednu tradičnú rómsku pieseň Mamo Mamo. No a už spomínaná skladba Haleluja je v podaní mladej speváčky, poslucháčky VŠMU, Viktórie Barošovej.“
Aký máte názor na situáciu v domácej kultúre? Čo by ste zmenila, keby ste mala tú možnosť?
„Myslím si, že Slovensko je rodisko veľmi talentovaných a kvalitných umelcov, najmä čo sa týka klasickej hudby a jazzu. Janoska ensemble je zoskupenie, ktoré vypredáva veľké koncertné sály vo svete, Dalibor Karvay je koncertný majster viedenských filharmonikov, Alan Bartuš sa dostal do top desiatky jednej z najvýznamnejších jazzových súťaží v Amerike a mohla by som ďalej pokračovať. Na všetky úspechy našich umelcov som ako Slovenka veľmi hrdá. Je skvelé, že sa dostali za hranice našej krajiny a dostáva sa im satisfakcia, ktorú si ich umenie zaslúži. Slovensko má veľký potenciál a aby sme odomkli tento potenciál, potrebujeme viac odborníkov na kompetentných miesta. V hudbe by to zaručilo, že by bolo menej subjektívneho rozhodovania podľa merítka páči sa mi/nepáči sa mi. Naopak by pribudli rozhodnutia, ktoré sú založené na rozpoznaní kvality hudby, zvuku, spracovania aranžmánu, či interpretácie.“
Čo by ste si v tomto roku najviac priala?
„Ja si prajem len to, aby boli všetci moji blízki, vrátane mňa zdraví. Ono to nie je klišé. Naozaj bez zdravia život nechutí sladko. A čo sa týka práce, to všetko nechávam na vesmír. Pracujem intenzívne, s vášňou a radosťou. Robím to, čo ma baví a napĺňa. Robí mi radosť, že sa naša hudba ľuďom páči. Som šťastná, že ju vnímajú ako kvalitnú a obohacujúcu. A čo bude ďalej, uvidíme. Život je nevyspytateľný.“
Skupinu Les Amazones d’Afrique tvoria špičkové speváčky zo západnej Afriky. Na albume „Musow Danse“ tri generácie žien volajú po budúcnosti bez hrozby mrzačenia ženských pohlavných orgánov, sexuálneho násilia, nedostatočného vzdelania a nútených manželstiev.
Vo väčšine krajín západnej Afriky, podobne ako na ďalších miestach vo svete sa nerovnosť medzi pohlaviami zväčšuje. Ženy zainteresované v projekte Les Amazones d’Afrique sa rozhodli použiť hudbu ako univerzálny nástroj, ktorým chcú proti tejto skutočnosti bojovať.
„Sme presvedčení, že hudba môže prispieť k zmene ľudského správania“, povedal hovorca skupiny.
Pomenovať sa po elitných a nezmieriteľných bojovníkoch z kráľovstva Dahome, ležiaceho na území dnešného Beninu, znamená dať najavo svoju ženskú odhodlanosť postaviť sa všetkým mizogýnom a sexuálnym predátorom. Kolektív hviezdnych západoafrických speváčok Les Amazones d’Afrique na naliehavé témy upozornil už v roku 2017 debutovým albumom s názvom „République Amazone“. Na jeho nahrávkach vtedy hosťovala aj najslávnejšia beninská speváčka Angelique Kidjo. O tri roky neskôr sa na albume „Amazones Power“ pripojilo hviezdne duo Amadou Et Mariam, ktorému v týchto dňoch vychádza retrospektívna kompilácia s názvom „Mon Amour Mon Chéri“.
Skupina sa snaží získať financie pre nadáciu Panzi, ktorá pomáha mnohým dievčatám a ženám s gynekologickými ochoreniami v Demokratickej republike Kongo. Viac ako polovica z nich bola obeťou sexuálneho násilia. Napriek nie príjemnej téme, sa všetkým zúčastneným hudobníčkam darí tvoriť hudbu, ktorá je po hudobnej a produkčnej stránke mimoriadne zaujímavá.
Tretí album tejto superskupiny nabral na sile a jeho hudba rozkvitla. Bolo to cesta vydláždená talentom, autenticitou, presvedčením, tvrdou prácou a charizmou jednotlivých protagonistiek. Svoje živé vystúpenia kapela predviedla na najväčších pódiách na festivaloch Primavera Sound v Barcelone, Pyramid Stage na Glastonbury alebo na Gnawa Festivale v marockej Essaouire, kde niekoľko stotisíc fanúšikov veselo na ich hudbu skandovalo.
Dôkaz kvality
Ak by bol potrebný ďalší dôkaz, že Les Amazones d’Afrique sa stali hybnou silou zmeny, alebo hnutím, ktoré je synonymom obhajoby práv žien na celom svete, tak sú to nahrávky na albume „Musow Danse“. Album produkoval a mixoval pôvodom írsky producent, pôsobiaci v Los Angeles menom Jacknife Lee, v minulosti známy zo spolupráce s U2, The Killers, alebo REM.
Na albume sa predstavuje šesť silných ženských hlasov: Malijská diva a pôvodná speváčka skupiny Mamani Keïta, beninská speváčka, herečka Fafa Ruffino, hviezda Burkiny Faso Kandy Guira a fenomenálna speváčka Pobrežia Slonoviny Dobet Gnahoré, ktorá sa ku kolektívu pripojila na koncertnom turné v roku 2022. Prírastkom je konžská speváčka, herečka Alvie Bitemo a nové nahrávky prišla symbolicky podporiť aj v Nemecku pôsobiaca, pôvodom nigérijská speváčka Nneka, čo prispelo k celkovej údernosti a naliehavosti témy.
„Chceme pomôcť mužom pochopiť, že rovnosť mužov a žien je kľúčom k budúcnosti a naša výzva na zastavenie násilia má univerzálny charakter.“
Album „Musow Danse“ je čiastočne výzvou na zjednotenie a sčasti čarodejníckym nápojom
Hudobne je to zatiaľ najsilnejšia výpoveď speváčok, ktoré majú ambíciu strhnúť na seba záujem poslucháčov na celom svete. Či zaujmú aj vás môžete vyskúšať tiež prostredníctvom nášho rádiového vysielania na platforme Mixcloud v rubrike „Album týždňa“.
Na začiatku bol každodenný boj so sebadôverou. Do toho sa pridali neustále pochybnosti o vlastnom vzhľade, ktoré sa postupne menili na uvedomenie, že krása nie je len instagramový obal, ale je to kombinácia jedinečnosti a sebaprijatia. A práve sebaláska je najkľúčovejšou esenciou novej piesne skupiny Dennyiah, ktorú do pôsobivého čiernobieleho videoklipu elegantne zhmotnil Laco Rychtarik.
Koncom minulého roku vydala skupina Dennyiah šesť trackové EP „Eternal Sunshine“, na ktorom sa nachádza aj pieseň „Forbidden Beauty“. Tá pôvodne vznikla ako gitarová skladba a k spevu mal následne pribudnúť ešte klavír.
„Chceli sme nahrať niečo veľmi jednoduché, lebo samotná krása nie je nikdy komplikovaná. Potom producent Nic Hard prišiel s ideou to ešte viac zjednodušiť a dať do piesne len jeden zvukový element v podobe sláčikového kvarteta. V skutočnosti sú to dve kvartetá zaranžované Fabiou Mantwill, ktorá sa dokonale vcítila do toho, čo sme chceli piesňou povedať,“ priblížil vznik skladby Ľuboš Šoltés.
„Forbidden Beauty je jedna z najintímnejších piesní, aké som kedy napísala. Pôvodne vznikla ako báseň. Už vo veľmi skorom veku som uverila názorom iných, že som príliš taká či onaká. Nikdy som sa nevnímala ako pekná. Trvalo mi dlhé roky dostať sa k napísaniu tejto skladby, ktorá v podstate hovorí o tom, že krása sa neskrýva v očakávaniach spoločnosti alebo v našom vzhľade. Krása je kombináciou jedinečnosti, charakteru, sebalásky a zdravého pohľadu na to, kým sme. Táto pieseň oslavuje každú nedokonalosť, t.j. každú originalitu, každú slzu preplakanú v mene pochopenia toho, čo je skutočne dôležité i každú negatívnu myšlienku vyslanú voči sebe samej, ktorá ma nakoniec donútila pochopiť, že všetky tie nepríjemné myšlienky vlastne nie sú, a ani nikdy neboli, moje,“ opísala skladbu jej autorka Denisa „Denny“ Gajarská.
pieseň má aj intímny videoklip, ktorého zámerom nebola sexualizácia, ale naopak, vo svete plnom dokonalých jedincov chcel jeho režisér poukázať na neretušovanú realitu a pôvab ženského tela.
„Do poslednej chvíle som si nebola istá, či chcem klip zverejniť. Presvedčilo ma však to, že keď som si predstavila ako si ho pozrie 16/17-ročné dievča, ktoré práve bojuje na prednom fronte s dokonalosťou žien na TikToku či Instagrame, možno si aspoň na tie tri minúty vydýchne a povie – veď aj ona má také, ja sa tiež nemusím hanbiť. Mojou túžbou je, aby tento klip povzbudil každú jednu dušu a telo, ktoré o sebe a svojom vzhľade pochybuje,“ želá si Denny.
Nakrúcanie videoklipu nebolo pre speváčku vôbec jednoduché
Odohrávalo sa síce v ateliéri, ale ďaleko za hranicou jej komfortnej zóny. Aj preto na pľaci mohli byť len štyria ľudia, ktorým Denny plne dôveruje.
„Cítila som strach, úzkosť, hanbu i neistotu. Ale neustále som si hovorila, že to musím aspoň skúsiť a keď to nevyjde, a ja sa naozaj nebudem cítiť komfortne s výsledkom, tak to proste nezverejníme. A to ma do značnej miery upokojovalo. Zároveň ma upokojovala aj prítomnosť režiséra Laca Rychtarika, ktorého poznám už dlhé roky a viem, že aj on je vo svojom vnútri presne taký krehký ako ja. Vedela som, že pri ňom budem v bezpečí. Laco má totiž okrem rôznych schopností jeden špeciálny dar a ten je, že vníma krásu aj tam, kde ju iní nedokážu vidieť a táto jeho charakterová črta bola mojou silnou motiváciou sa do takéhoto videoklipu vôbec pustiť,“ doplnila Denny.
Album „Eternal Sunshine“, ktorý okrem piesne „Forbidden Beauty“ obsahuje aj skladby Autumn 2015, Better Off, Gold Within, Tied Up a Z oboch strán a ktorý celý zložila autorská dvojica Denisa „Denny“ Gajarská a Ľuboš Šoltés, vyšiel pred pár dňami aj na limitovanej vinylovej platni v počte 220 kusov. Tie sú dostupné len na webe skupiny Dennyiah.
Vyselektovali sme hudobné správy o zmene v zostave skupiny Altin Gün, albume hudobníka, ktorý sa skrýva pod pseudonymom Helado Negro a pesničkách, ktoré zverejnili Os Garotin a Caetano Veloso, Protoje, či československá skupina Nina Rosa.
Holandskú skupinu Altin Gün opúšťa speváčka Merve Dasdemir. Dôvod nie je známy, vie sa len to, že chce začať novú hudobnú kapitolu. Takto to aspoň kapela uviedla na svojom Instagrame. Skupina Altin Gün vznikla v roku 2016 a niektorí z jej členov sú tureckého pôvodu. Šesťčlenná kapela je známa svojím svojským hudobným koloritom. V jej hudbe počuť zmes tureckých hudobných štýlov zo 60. a 70. rokov, psychedelického rocku a folku. Za album „Gece“ bola v roku 2019 nominovaná na cenu Grammy. Už teraz sme zvedaví, ako budú Altin Gün v tomto roku koncertovať, pretože Marve spievala minimálne polovicu repertoáru.
Úspešný projekt Roberta Carlosa Langeho s názvom Helado Negro, čiže Čierna zmrzlina, evidujeme na hudobnej scéne už viac ako 15 rokov. Od svojho debutového albumu „Awe Owe“ z roku 2009 sa hudobník obratne pohybuje na tenkej hranici medzi experimentovaním a popom, pričom jeho tvorbu zdobia latinsko-americké tóny, ktoré odrážajú ekvádorský pôvod. Ôsmy album „Phasor“ hudobne nadväzuje na titul „Far In“ z roku 2021, no jeho koncepcia začala vznikať už v roku 2019. V deň svojich 39. narodenín navštívil hudobník Illinoiskú univerzitu, kde sa zoznámil s unikátnom nástrojom Sal-mar Salvatoreho Matirana. Bol to komplexný syntetizátor, ktorý generoval hudbu pomocou vintage analógových oscilátorov. Jeho vývoj začal koncom 60. rokov 20. storočia a predpokladá sa, že bol prvým interaktívnym hudobným nástrojom, ktorého srdcom boli digitálne logické obvody. „Bol som ním nadšený,“ uviedol Lange v tlačových materiáloch, v ktorých spomínal hlavnú inšpiráciu svojho nového albumu.
Ľudia sa v dňoch 9. – 17.2. schádzajú v Riu de Janeiro, kde oslavujú jednu z najväčších pouličných párty na svete – brazílsky karneval. V súlade s tým nahrali Os Garotin a brazílska hudobná legenda Caetano Veloso skladbu, ktorá je vyznaním lásky k mestu, ktoré je neustále v pohybe. Symbolizujú ho ulice plné motoriek, stretnutia na jednej z najkrajších svetových pláží a posedenia, či tancovanie pred barmi. Pieseň „Nossa Resenha“ je zároveň poctou hudbe, ktorej sa hovorí Música Popular Brasileira a brazílskej sambovej speváčke Mart’nália, pred ktorou Os Garotin onedlho vystúpia ako predskokani. Trio zároveň na leto pripravuje svoj debutový album.
Protoje sa v novej piesni „30 Million“ venuje situácii na svojej rodnej Jamajke, kde prevláda násilie, chudoba a kde mládež prežíva krízu: „Mal som v posledných dvadsiatich rokoch možnosť pozorovať vývoj vo svojej krajine a chcel som sa k nemu vyjadriť. Pieseň hovorí o tom, čo je, čo bolo a čo môže prísť,“ povedal Protoje. Reggae spevák na svoje slová nadväzuje aj v sprievodnom videoklipe, v ktorom jazdí po ostrove s bagrom a stavbárskou prilbou, čím stelesňuje nový začiatok. Neskôr vyhadzuje bankovky z bielej limuzíny, čím vytvára kontrast k sociálnym problémom. Milión už nie je toľko, čo kedysi, a ani maturita už neponúka neobmedzené možnosti – problémy, ktoré Protoje rieši, sa netýkajú len karibského ostrova, ale mnohých krajín na celom svete.
Pražské trio Nina Rosa, ktoré vedie slovenská speváčka a huslistka Nina Marínová, zverejnilo nový singel „My Dear“. V kontraste k tradičným piesňam o láske, táto skladba stelesňuje oslavu priateľstva, ktoré obohacuje naše životy. „Často sa zdá, že sa hudba zameriava na romantickú lásku, no hlboké, trvalé priateľstvo má rovnako veľký význam. Priateľstvo, ktoré prežije čas, môže prehlbovať a obohacovať náš život rovnako ako romantická láska,“ vysvetľuje Nina. Novinku inšpiroval výlet do Španielska, kde si pri brehu oceánu všimla zaparkovanú dodávku, v ktorej sa rozprával chlapec s dievčaťom. Nevyzerali ako romantický pár, pretože pôsobili skôr ako starí kamaráti, ktorí sa po dlhom čase stretli a vymieňali si svoje zážitky. Vo Fínsku sa Valentín slávi ako ‚Ystävänpäivä‘, čiže Deň priateľstva a pri tejto príležitosti vyjadruje Nina svoju vďačnosť za priateľov, ktorí sa v jej živote stali rodinou. „Mám šťastie, že som stretla ľudí, ktorí sa stali neoddeliteľnou súčasťou môjho života. Prajem každému, aby našiel pravých priateľov, ktorí obohatia jeho život,“ dopĺňa. Ilustráciu a stop-motion animáciu nového singla vytvorila lotyšská výtvarníčka Ieva Ozola.
Česká skupina Dukla vydáva 16.2.2024 svoj druhý album s názvom „Stejný lepší“. Jeho nahrávky sú inšpirované klubovým zvukom, rapom i osobnými textami. Ako hostia ich obohatili TK 27, František Převorovský, Ela Tolstová, Maryland a dné.
V porovnaní s predchádzajúcou tvorbou sú nové piesne skupiny Dukla viac tanečné a prepracované. Trio hrajúce v zložení Lukáš Vydra, Jozef Hradilek a Jáchym Krohe do nich vnieslo spontánnu radosť zo spoločnej tvorby. Do výslednej podoby skladieb sa podpísala ľahkosť, túžba skúšať nové veci, nástroje a postupy a nadhľad s náznakoch humoru. Vďaka silným a osobným textom v skladbách „Gripen“, „Druhej břeh“, „Zatím ok“ alebo „Prší třetí“ je možné sa s kapelou ľahko stotožniť.
Nové nahrávky sú zabalené do klasickej popovej štruktúry, no nejde o žiadne priamočiare nadbiehanie mainstreamu. Svoj súčasný úspech a rastúcu popularitu na nezávislej scéne si kapela vyšliapala pravidelným vydávaním, neúnavnou koncertnou aktivitou a neustálym hľadaním osobitého výrazu, formy a zvuku.
„Hranice klubovej scény sa snažíme prekračovať a neustále posúvať. Nechceme sa ale prvoplánovo zapáčiť,“ povedal frontman kapely Lukáš Vydra.
Základ väčšiny piesní vznikol pred rokom počas jediného víkendového sústredenia na chate v Jizerských horách. Bolo to vôbec po prvýkrát, čo sa celá kapela od začiatku podieľala na procese tvorby nových skladieb. Nahrávanie albumu následne prebiehalo v štúdiu Dukly v priestoroch kultúrneho centra Petrohradský kolektív. Tam sa už ale skôr aranžovalo a produkovalo, s cieľom zachovať čo najviac spontánnosti spojenej so vznikom skladieb, vrátane niektorých vokálových freestylov.
„Ten víkend pre nás bol kľúčový. Prišli sme na chalupu len s balíčkom rýchlych beatov a plánom zložiť jedno či dve demá. Po dvoch dňoch sme odchádzali s dvanástimi pesničkami, z ktorých sme mali obrovskú radosť. Prišlo nám to magické, a preto sme chceli čo najviac nápadov zachovať. Došlo nám, že sme dospeli do fázy kapely, kedy fungujeme ako jednotka, a chémia medzi nami je čím ďalej tým silnejšia,“ upresňuje Josef Hradilek s tým, že skladieb sa na platňu aj s jedným remixom nakoniec dostalo deväť. „Aj tak má album takmer pol hodiny, čo je na náš vkus dlhý až až. Ide o naše najkomplexnejšie dielo, na ktorom sme pracovali celý uplynulý rok,“ dodáva.
Nový album je tiež vážny a nostalgický
Napriek elektronike a rapu je cítiť, že nové nahrávky sú uvoľnené, svižné a tanečné. Počuť menej gitár a syntetizátorového zvuku typického pre osemdesiate roky. Zostali výrazné melódie a basové linky a Lukášov letargicky naliehavý vokál, ktorý je na nahrávke viac rytmizovaný a menej spevavý. Po textovej stránke ide o osobný album, bez spoločenských komentárov, ktoré Dukla do svojich piesní predtým niekedy vkladala.
„Texty odrážajú životnú etapu, v ktorej som sa minulú jar nachádzal. Pozvoľný ale neodvratný krach dlhodobého vzťahu a s ním súvisiaca strata istôt. Prichádzajú obavy, pochybnosti a po čase aj náznak zmierenia. Spoločenské udalosti v čase vzniku albumu boli také silné a naliehavé, že príklon k čisto osobnej tematike bol v istom zmysle únik,“ upresňuje autor textov Vydra.
Na albume sa objavuje viacero hostí, ktorí sú pre jeho vyznenie zásadní. V prvom singli „Druhej břeh“ bol použitý úryvok piesne Oldřicha Janoty a svoj part v ňom má František Převorovský z kapely Vellocet Roll. Na nahrávke je ďalej možné počuť hlasy Tomáša Kučeru alias TK27 z kapely 58G (Prší třetí den), Ely Tolstovej (MZV) alebo Mariany Hradilkovej alias Maryland (Gripen). Remix k úvodnej skladbe „Tutto Passa“ pripravili dné.
Album „Stejný lepší“ vychádza digitálne a na vinylovej platni vo vydavateľstve Bumbum Satori. Hlavný producentský podiel na ňom má Lukáš Vydra. Na výslednom zvuku sa postprodukčne podieľal Ondra Mikula (Aid Kid), mix mal na starosti Tomáš Havlen a mastering Tomáš „Gaex“ Karásek. Autorkou vizuálu je fotografka Klára Kudláčková v spolupráci s vizuálnym umelcom Darjanom Hardim. Zároveň s albumom vychádza prvýkrát aj vinylová verzia predchádzajúcej platne „Honza“ (2020). Po vydaní albumu Dukla vyrazí na obsiahle jarné turné, ktorého súčasťou budú krsty 9. apríla v Prahe, 10. apríla v Brne a 11. apríla v Bratislave. Na niektorých miestach trio budú sprevádzať hostia Anki, dné, Barbora Čiháková, Aid Kid, Tasya a kapela Tamara.
Zdeněk Neusar a NMR (foto: Davis Brevis a Natálie Hofmanová, Davis Brevis a Natálie Hofmanová)
Folk&Bass Orchestra a spevácka skupina Ženy z Muzičky sa po úspešnej sérii singlov rozhodli zavŕšiť spoluprácu vydaním bezmenného EP. Svoje nahrávky predstavujú na unikátnych vinylových platniach, z ktorých každý jeden kus stelesňuje jedinečný vizuálny zážitok v podobe rôznej palety farieb.
Toto EP je výnimočné nielen svojím obsahom, ale aj unikátnym prevedením samotných vinylov. „Chalani z Vinyl-LAB nám vymysleli niečo úplne špeciálne. Platne, ktoré sú vo farbách obalu, pričom ich kombinácie a premiešanie bolo úplne experimentálne a rôznorodé. Každý kus je tak úplne originálny handmade výrobok a sám by som chcel mať doma všetkých 300 kusov, lebo sú naozaj krásne,“ vysvetľuje Mišo „Veslo“ Veselský, stojaci za produkciou Folk&Bass Orchestra, známy tiež z kapiel Vetroplach, Toddler Punk, či La3no Cubano.
Výtvarnú podobu obalu s hudobným projektom spojila talentovaná ilustrátorka Dominika Margetová zo Šumiaca. Inšpirovaná ľudovými piesňami z EP zachytila svojím jedinečným štýlom ich esenciu. Spolupráca priniesla na obale autentický dotyk slovenskej kultúry a nájdete na ňom dynamické zobrazenie spievajúcej ženskej tváre a symbolicky znázornenú časť hudobného nástroja, typického nielen pre slovenský folklór, ale aj pre Folk&Bass Orchestra – kozičku z gájd, vrchnú časť melodickej trubice v tvare kozej hlavy s očami a rohmi. Všímavému pozorovateľovi neunikne ani motív integrovaného obvodu, ktorý reprezentuje elektronický prvok ich hudobného prejavu.
Na EP sa nachádzajú štyri ľudové skladby s originálnym nádychom, pretkané elektronickými beatmi, ktoré postupne vznikali od roku 2020. Projekt Folk&Bass Orchestra a speváckej skupiny Ženy z Muzičky zavŕšil obdobie tvorby postupným predstavením singlov, vrátane skladieb „Pase Jaňík ofce“ a „Močí ďiovča konope“, ku ktorým zároveň zverejnili videoklipy. Tretí klip k skladbe „Piesne z Kyjova“ mal premiéru len pár dní po vydaní digitálneho EP, ktoré ohlásili na koncerte pri príležitosti sviatku svätej Lucie dňa 13. decembra 2023 v rámci vianočných trhov v Bratislave.
„Tam sa vlastne točil aj klip Piesne z Kyjova, diváci v ňom môžu vidieť tajomné Lucie, zababušené do plachiet, ako husacími perami symbolicky odháňajú zlých duchov a zlé sily od návštevníkov koncertu, ale aj od našej platne, ktorej digitálnu verziu sme uviedli do života symbolickým fúknutím husacích pierok,“ hovorí Veslo.
Úvodná pieseň „Pase Jaňík ofce“ je nádherná trávnica z Čičmian. Autentický spôsob speváckeho prednesu prevláda nielen v tejto, ale aj v ostatných skladbách. Vedúca speváckej skupiny Eva Brunovská dôkladne študuje staré nahrávky, konzultuje výslovnosť textov v rôznych nárečiach a dbá na to, aby štýlový prejav piesní zodpovedal ich pôvodu a regiónu.
Po dynamickom predspeve v skladbe „Močí ďiovča konope“ kapela vytvára bohatú pôdu pre spevácku skupinu Ženy z Muzičky a tanečné tempo energických beatov prerušia až gajdy Juraja Dufeka, ktoré dodávajú skladbe autentický folklórny charakter. Skladbu spolu s gajdami uzatvára citát ďalšej ľudovej piesne Ej, šla by do kostola, pridávajúc do hudobného aranžmánu ďalšiu vrstvu tradičnej kultúry. Obe skladby pochádzajú z Čierneho Balogu, rodného miesta jednej z členiek skupiny Ženy z Muzičky a máme informáciu, že jej rodákom sa táto úprava ľudoviek z ich obce pozdáva a sú hrdí, že poslúžili ako bohatý zdroj inšpirácie pre súčasnú tvorbu.
Piesne z Kyjova sú zaujímavé už len svojím námetom, predstavujú tri rôzne piesne z rusínskej obce Kyjov na východe Slovenska. Spôsob spievania týchto rusínskych ľudových piesní je na prvý posluch niečím výnimočným, pri tvorbe dvoj a viachlasu je jeden tón statický, čo vytvára krásne a nezvyčajné harmónie v rámci piesne. Skladba sa pýši aj dvoma významnými hosťujúcimi inštrumentalistami. Sólo na husle nahrával Ján Kružliak ml., s ktorým je kapela v užšom prepojení. Bicie nahrával Michal Fedor, jeden z našich najvyťaženejších bubeníkov (Peter Lipa), ktorému sa projekt natoľko zapáčil, že s ním odohral aj zopár koncertov.
Podstatou skladby „Uspávanka“ z Čičmian bolo vytvoriť snivú elektronickú atmosféru, pri ktorej by deti mohli reálne zaspávať. Elektronickým spracovaním spevu a nástrojov vytvoril producent ambientný zvuk v pozadí celej skladby, ktorý v spojení s basovým perkusívnym zvukom približuje reálne zvuky, ktoré dieťa počuje v bruchu svojej mamy – vrátane tlkotu jej srdca. Na videoklipe, ktorý uzatvorí štvoricu vizuálov sa aktuálne pracuje.
O mix a spoluprodukciu nahrávok sa postaral Erik „Losos“ Horák (Noisecut, Zlokot). „Produkciu Erika Horáka poznáme dlho, dobre sa s ním pracuje, orientuje sa v súčasnom hudobnom sound dizajne a vie dodať nahrávke správny našlapaný zvuk,“ ozrejmuje Veslo. O master sa postaral český producent Tomáš Karásek pôsobiaci ako Gaex.
Čilská speváčka Ana Tijoux sa pripomenula svojím piatym štúdiovým albumom „VIDA“. Prekvapuje na ňom karibskými rytmami a nostalgickým popom. Texty piesní oslavujú život, tanec a zároveň oplakávajú rodinné straty.
Album „VIDA“ je ódou na život vyvolanou smrťou. V posledných rokoch speváčke zomrelo niekoľko blízkych členov rodiny vrátane jej sestry. Texty piesní sa zaoberajú témami, na ktoré podľa jej slov nie sme nikdy pripravení: „Bola to silná prirodzená inšpirácia. Je to hudobná pocta týmto ľuďom. Na novom albume Ana Tijoux skúma nespravodlivosť, chvíle šťastia a paradoxy života. Nápad na názov albumu jej vnukol priateľ, ktorý pracuje ako komik v utečeneckých táboroch. Povedal jej: „Najhoršou pomstou za smrť je samotný život. Podľa tohto motta speváčka transformuje svoj vnútorný smútok do sebavedomých hlášok a futuristických zvukov. Na albume „VIDA“ je Ana experimentálnejšia a tanečnejšia ako kedykoľvek predtým: v úvodnej piesni „Millionaria“ rapuje nad tanečnými rytmami a priznáva, že k šťastiu nepotrebuje Gucciho ani Versaceho a že radšej by trávila viac času so svojou rodinou.
Rapová veteránka
Štyridsaťšesťročná raperka to profesionálne dotiahla ďaleko: šesť cien Latin Grammy, vypredané štadióny v Južnej Amerike, koncerty s Aliciou Keys. Narodila sa vo Francúzsku ako dieťa politických exulantov z Čile a ako tínedžerka sa presťahovala do krajiny svojich rodičov. Pinochetov režim bol porazený a mladá Ana slávila prvé úspechy so skupinou Makiza. Svojím hitom „1977“ sa ako sólová umelkyňa stala ikonou protestnej kultúry a vzorom pre mnohé feministické MC´s, ktoré dnes prinášajú svetu latinsko-americký hip hop a Músicu Urbana. Sú medzi nimi napríklad Niña Dioz z Mexika, Carol G z Kolumbie alebo Rosalia zo Španielska. Všetci prešli dverami, ktoré Ana vyrazila svojim hlasným burácaním v žánri macho. Nikdy si to však nepriznala: „Som za kolektívnu identitu, všetci sme spoločne prispeli k tomuto prelomu,“ povedala. Často počúva mladú generáciu a hnevá sa, že sa nenarodila o dvadsať rokov neskôr. A práve to ju odlišuje od rapových veteránov, pretože vo svojej hudbe sa inšpiruje novými štýlmi.
„Napriek všetkému čo sa stalo, som chcela urobiť tanečný album. Jednoducho to tak dopadlo.“
V minulosti sa neodvážila opustiť vychodené koľaje rapu, no teraz to jednoducho tak robí a cíti sa dobre. Na albume „VIDA „je niekoľko skladieb, ktoré sa nesú na rytmoch karibského štýlu dembow a hravej klubovej elektronickej hudby. V skladbe „Bailando sola aqui“ spieva o liečivej energii tanca so zdravou dávkou melanchólie. Husté sample a efekty sa mihotajú priestorom. Ana však v žiadnom prípade nezanevrela na rap. Spolu s newyorskými veteránmi uvedomelého rapu ako Talib Kweli a Plug One z De La Soul si v skladbe „Tu Sae“ uctieva 50 rokov hip-hopovej scény.
Politické odkazy
Ana Tijoux sa na albume „VIDA“ nevyhýba ani politickým témam. Pieseň „Oyéme“ opisuje zúfalstvo a silu vôle utečencov z Afriky, ktorí sa chcú dostať cez Lamanšský prieliv do Anglicka. „Niñx“ vyzýva mladé ženy, aby bojovali za svoje práva a postavili sa machistickému svetu. Duet „Busco Mi Nombre“ so speváčkou iLé z Portorika je ódou na spravodlivosť, ktorá vznikla po rozhovoroch s argentínskymi priateľmi. Sú to deti politických väzňov vojenskej diktatúry, ktoré dodnes hľadajú identitu svojich rodinných príslušníkov. Ako povedala: „Robia to pre ľudstvo preto, aby sa história neopakovala.“
Hudobný projekt Mexican Instite Of Sound od roku 2004 vedie producent, remixér a someliér samplovania Camilo Lara. Pod názvom „Algo-Ritmo : Mexican Institute of Sound Hits 2004-2024“ mu teraz vychádza retrospektívna kompilácia oslavujúca 20 rokov na hudobnej scéne.
Skutočne zaujímavých postáv sa na súčasnej hudobnej scéne nenachádza veľa, no Camilo Cara svojskou postavou rozhodne je, a to nielen svojim vzhľadom, ale i kariérou a tvorbou.
Je rodák z Mexico City, v 90-tych rokoch tam zastupoval vydavateľstvo EMI Mexico. V roku 2001 z EMI odišiel a spoločne s priateľom založil vydavateľstvo Suave Records, ktorému sa podarilo vydať úspešný soundtrack k filmu „Y Tu Mamá También“ od Alfonsa Cuarona.
Po sporoch so svojim spoločníkom toto vydavateľstvo opustil a následne nastúpil na pozíciu viceprezidenta a šéfa marketingu v spoločnosti A & R. Pod jeho hlavičkou sa mu podarilo podpísať zmluvu s úspešnou alternatívnou skupinou Plastilina Mosh a ďalšími perspektívnymi umelcami rozvíjajúcej sa mexickej indie scény. Pracoval aj ako dídžej a remixoval nahrávky pre skupiny Placebo, Le Hammond Inferno, Interpol, Becka a ďalších umelcov.
S Mexican Institute Of Sound (MIS) nahral sedem albumov. Okrem toho je známy tiež z projektov Nortec Collective, Kinky, Compass a Mexrrissey, ktorý svojrázne interpretoval piesne The Smiths a Morrisseyho. Toľko stručne k jeho kariére a môžeme sa presunúť k novej kompilácii, ktorá bilancuje dvadsaťročné pôsobenie na hudobnej scéne.
Dvojalbum s 24 nahrávkami
Titul „Algo-Ritmo : Mexican Institute of Sound Hits 2004-2024“ sumarizuje to najlepšie z dvadsaťročného pôsobenia projektu Mexican Institute of Sound. Niektoré piesne možno budete poznať, no nezaškodí si ich pripomenúť. Mieša sa v nich cumbia, punk, hip-hop, elektronika a celé čaro im dodáva aj to, že vznikli väčšinou priamo v Mexico City.
Album obsahuje dve úplne nové skladby a to „Stop!“ s hosťujúcou speváčkou menom Ceci Bastida pôsobiacej v Los Angeles a „Bolero“ s kolumbijskym spevákom Estemanom! a speváčkou Foudeqush z Mexika.
Pod produkciu niektorých nahrávok je podpísaný americký zvukový inžinier Dan the Automator, známy zo spolupráce s Gorillaz, Primal Scream, Kasabian a ďalšími úspešnými skupinami.
Nie je ľahké zhrnúť dvadsať rokov kariéry tohto projektu, no jeho existencia mu vyniesla jednu cenu Grammy a štyri nominácie na Latin Grammy. Camilo Lara produkoval album skupiny Los Ángeles Azules, čím sa pričinil o to, aby sa stal najpredávanejším mexickým albumom za posledných dvadsaťpäť rokov a osemkrát diamantovou platňou. Produkčne sa tiež podpísal pod nahrávky speváčok Lila Downs a Norah Jones, či skupiny Band of Horses.
Ešte nepoznáte tvorbu Mexican Institute Of Sound? Je na čase sa s ňou konečne zoznámiť! Môžete tak učiniť aj prostredníctvom nášho živého vysielania na platforme Mixcloud, pretože v tomto týždni bude rezonovať v rubrike „Album týždňa“.
Trvalo šesť rokov, kým sa fanúšikovia Pary dočkali ich nového štúdiového albumu. Jeho názov je „Pre všetko okolo nás“ a obsahuje desať skladieb vrátane hitu „To okolo nás“, „Na ceste“ či aktuálneho singlu „Čas“. Na nových skladbách spoločne s kapelou pracoval aj staronový člen Matej Starkov a Jana Kirschner, ktorá je s Matúšom Vallom aj spoluproducentkou albumu.
Nový album vznikal niekoľko rokov na rôznych miestach – na chalupe, v nahrávacom štúdiu, skúšobni, či v neskorých nočných hodinách u Matúša Valla v obývačke. Dôležitou súčasťou nového albumu je dlhoročná priateľka skupiny Jana Kirschner.
„Janka je pevnou súčasťou našej Para rodiny a vždy bola medzi prvými, komu sme naše piesne pustili. Tentokrát sme jej nové pesničky nielen púšťali, ale vytvárali sme ich spolu s ňou. Janka je totiž veľmi tvorivá, miluje proces skladania, jednoducho, miluje hudbu celou svojou bytosťou. Veľakrát nám ukázala, ako by sme skladbu mohli spraviť trochu inak a tak u nás doma vznikol akýsi systém našich večerných sessions, ktorý postupne vyústil v nový album,“ prezradil Matúš Vallo.
„Náš tvorivý proces s Matúšom prebiehal tak, že vždy keď som sa objavila v Bratislave, sme sa na chvíľu stretli. A keďže to bolo väčšinou po mojich koncertoch, tak sme sa stretávali naozaj v absurdných nočných časoch. Niekedy som spala dve-tri hodiny a potom utekala na prvé ranné lietadlo do Londýna, aby som mohla zaniesť deti do školy. Bolo to náročné, ale po každej takejto session sme cítili obrovský posun a veľa energie,“ teší sa Jana Kirschner so spolupráce s Parou.
Nové piesne začal Matúš Vallo pôvodne písať s Matejom Starkovom, bývalým členom kapely, ktorý je zároveň spoluautorom skoro všetkých nových skladieb vrátane hitu To okolo nás. Postupne sa k autorskej dvojici pripojila Jana Kirschner, ktorá sa spolu s Matúšom stala napokon spoluproducentkou celého albumu.
„Janka je ten typ producenta, ktorý má vždy kapelu a jej pesničky na prvom mieste, a to je nesmierne dôležité. Jej empaticko-profesionálny prístup umožnil to, že sme akýkoľvek jej návrh prijali za svoj,“ prezradila Para.
„Je to veľké šťastie, že môžeme s Jankou spolupracovať. Priniesla nám rôzne zaujímavé podnety, či už spevové alebo rôzne textárske nápady. Sme za to veľmi vďační,“ doplnil Lasky.
„Úloha producentky je pre mňa stále obrovská škola a pri kapele je to naozaj ešte ťažšie, ale musím povedať, že ma to extrémne baví a napĺňa. Hlavne ma baví vidieť ako z nejakého kúsku nápadu, z nejakej malej melódie, z nejakého útržku textu dokážeme potom spraviť skvelú vec. Baví ma producentsky to niekam posúvať, nájsť piesni jej tvar, nejakú ideu, ktorá jej vdýchne nový život. Je to veľmi pekná práca,“ priznala Jana Kirschner.
Cit pre melódiu a producentské skills Jana naplno predviedla aj pri vzniku piesne Čas, ktorá je v poradí už štvrtým singlom z albumu Pre všetko okolo nás.
„Pesnička Čas vznikla tak, že som Janke púšťal viacero variant refrénu skladby Vilma a ona povedala, že musíme vymyslieť niečo iné, ale že tento jeden má výborný groove a je ideálny na samotnú skladbu. Hneď začala spievať slová „čas beží čas“ a to už bolo len kúsok od toho, aby sa dorobila sloha a ostatné veci a vznikol song Čas,“ opísal zrod skladby Matúš Vallo.
„Vzniklo to veľmi spontánne – na niečo, čo mnohí muzikanti by možno okamžite vyhodili, ale ja som zacítila, že v tom groove je nejaké čaro. Niečo, čo možno do Pary vnesie po všetkých tých ťažších songoch čerstvý závan vzduchu a ľahkosti, ktorú si myslím, že fanúšikovia Pary majú veľmi radi,“ doplnila Jana Kirschner.
Videoklip k piesni Čas zverila skupina do rúk režiséra Braňa Špačka, ktorý stojí aj za vizuálom skladby To okolo nás. Braňo sa tentokrát rozhodol byť čo najautentickejší a preto Laskyho snímal priamo v jeho práci.
„Keď som pieseň počul, hneď mi napadlo, že slová, ktoré sa spievajú v texte sú „len“ predstavy niekoho v práci, napríklad človeka pri pokladni v supermarkete. Videl som Laskyho za pokladňou od začiatku šichty až do večera. V supermarkete sa napokon točiť nedalo, tak som jednoducho natočil Laskyho v jeho skutočnom zamestnaní, čo sa mne osobne páči ešte viacej, pretože je to ozajstné,“ priblížil vznik čiernobieleho videoklipu Braňo Špaček.
V poradí ôsmy štúdiový album, ktorý obsahuje okrem iných aj skladbu Jeden deň v Kyjive či pieseň venovanú Matúšovmu synovi – Pre Joniho a všetky deti, plánuje skupina pokrstiť na dvoch špeciálnych koncertoch. Tie sa uskutočnia 4. a 5. apríla o 20:00 v bratislavskom Stars auditoriu. Jeden koncert je už kompletne vypredaný a na druhý zostáva už len pár desiatok lístkov.
Správnym hudobným nadšencom by nemali uniknúť albumy, ktoré nahrali The Last Dinner Party a Charlotte Fever, či nové videoklipy od Beth Gibbons a Mr. Eazi. Keshavara vám dokážu, že zaujímavá hudba sa dá produkovať aj v Nemecku a Zuzana Mikulcová najnovšie zhudobnila báseň od svojej kamarátky.
Očakávaný debut „Prelude To Ecstasy“ londýnskej skupiny The Last Dinner Party dodal nový vietor do zaužívaných foriem piesní. Album začína orchestrálnou cukrovinkou s útržkami od Gershwina a Šostakoviča s nádychom hollywoodskeho lesku zlatého veku. Názov albumu vraj nie je odkazom na známy album Steely Dan z roku 1973 „Countdown To Ecstasy“, no v niektorých aspektoch obsah pripomína jeho sofistikovaný rockový outfit. Hymnická melódia pilotného singla „Nothing Matters evokuje prejav Kate Bush. Takže napokon sme sa dočkali zaujímavého retra v novom šate.
Charlotte Fever je francúzske duo, ktoré tvoria Cassandra Hettinger a Alexandre Mielczarek. Obaja sú fanúšikmi elektropopu, retro diska, parížskej klímy i tropických kokteilov. Ich album „Paris Cyclone“ nabral oproti skorším nahrávkam rytmickejší smer. Počuť v ňom asertívnejší spev i hovorené slovo a duu sa darí tiež rozvíjať svoj hudobný vesmír. Piesne na albume sú miestami iskrivé, inokedy jemne znepokojivé, no vždy veľmi pôsobivé a melodické. Hudba tohto dua sa dokáže vymedziť zo súčasného stredného prúdu aj tým, že ju zdobia zvuky marimby a drevenej flauty.
Beth Gibbons, známa z Portishead, pripravuje vydanie sólového albumu „Lives Outgrown“, z ktorého už zverejnila prvé ochutnávky. Album produkovala spoločne s Jamesom Fordom, pričom ruku k dielu priložil Lee Harris a tiež ďalší člen už neexistujúcich Talk Talk Paul Webb. „Uvedomila som si, aký je život bez nádeje,“ uviedla speváčka v tlačovej správe. „A to bol smútok, ktorý som nikdy necítila. Predtým som mala možnosť ovplyvniť svoju budúcnosť, ale keď ste proti svojmu telu, nemôžete ho prinútiť robiť niečo, čo nechce.“ Nový album vznikol na základe úvah o smrteľnosti. „Keď ste mladí, nepoznáte koniec a netušíte, ako všetko dopadne. Myslíte si, že sa z toho dostanete a že bude lepšie. No niektoré konce sú ťažko stráviteľné.“ Pilotný singel sa volá „Floating On A Moment“ a vznikol k nemu videoklip, ktorý režíroval Tony Oursler.
Mr. Eazi pôsobí v oblasti afrobeatu viac ako desať rokov. Je preto ťažké si predstaviť, že spevák, ktorý so svojím vydavateľstvom emPawa Africa, ktoré už roky podporuje nové talenty západoafrickej scény, vydal svoj prvý štúdiový album len nedávno. „Musel som prejsť procesom zbavovania sa emócií a myšlienok, ktoré boli hlboko zakorenené v mojom podvedomí,“ povedal o svojom oneskorenom debute. Album „The Evil Genius“ má pozitívne ohlasy a prichádza nielen so zvukovými, ale aj s vizuálne zaujímavými doplnkami. Celkovo 13 umelcov vytvorilo ku každej zo skladieb vizuálne umelecké dielo. Jeden z klipov vznikol nedávno k piesni „Òròkórò“, v ktorej spieva kráľovná africkej scény Angélique Kidjo.
Kolínska kapela Keshavara združená okolo speváka menom Keshav Purushotham, zverejnila prekvapivú pesničku „Tableau Vivant“. Skupina spieva v nemčine, angličtine, hindčine a vymyslenom jazyku, tancuje na klávesoch, či na oblakoch. Chytľavý zvuk syntetizátora, ležérne bicie a tanečné basové linky pripomínajú hudbu skupiny Khruangbin, producenta Tame Impalu, krautrock alebo psychedelický trance z Bejrútu. „Púšť je scénou pre hráčsku víziu,“ hovorí kapela. Skutočný „Tableau Vivant“ môže symbolizovať aj umelecké nebezpečenstvo. No predovšetkým je skladba predzvesťou toho, ako bude znieť album, ktorého vydanie je naplánované na jún tohto roku. Kapela v roku 2021 vydala album „Kabinett der Phantasie“. V decembri minulého roku odohrala menšie koncertné turné.
Zuzana Mikulcová zverejnila singel s názvom „Nekonečná“. „Od roku 2018, kedy vyšiel môj posledný autorský album Dievča, som pocítila potrebu pracovať na svojej sólovej tvorbe. Mala som nevypovedané myšlienky,“ vysvetľuje speváčka. Nová skladba vznikla neplánovane. „Stáva sa, že mi textári posielajú rôzne básne s tým, že by ich chceli zhudobniť. Moja kamarátka Tereza Kmotorková mi poslala svoju báseň a v momentoch, keď som si ju prvýkrát prečítala, počula som v hlave tú hudbu a celé sa mi to spojilo,“ dopĺňa. Pôvodný text speváčka upravila a zachovala jeho refrén, pričom k nemu dotvorila zvyšné slohy. Pieseň sa skladá z obrazov, ktoré reflektujú na lásku a partnerstvo. Lyricky opisuje svet protikladov a nekonečných túžob, ktoré dobrodružstvo akým je vzťah vždy prináša.
Jana Kirschner predstavuje ďalšiu skladbu z nového albumu „Obyčajnosti“. Autorom textu a hudby piesne „Delia nás“ je samotná speváčka, ktorá v novej skladbe reflektuje pocit rozdelenia, nielen doma, ale aj vo svete.
Niekoľkonásobná držiteľka hudobných ocenení Jana Kirschner sa opäť zhostila aj úlohy režisérky a klip k novinke „Delia nás“ nakrútila v Londýne. Nový singel aj celý album „Obyčajnosti“ predstaví Jana naživo na jarnom turné.
„Aj v búrkach mierni, vždy pravde verní, neporaziteľní, nerozdeliteľní…“ Spieva Jana Kirschner v novej skladbe Delia nás. Nad dynamickým perkusívnym podkladom sa vznáša jednoduchá melódia, ktorá s ľahkosťou spieva do sveta – „len delia a delia, podľa farby a peria a naivne veria, že snáď rozdelia, aj nás.“
„Pieseň Delia nás vznikla veľmi spontánne bez akejkoľvek prípravy alebo plánu. Jeden večer som si vzala gitaru a začala rovno spievať text. Všetko to vzniklo v reálnom čase, ani som sa nestihla zamyslieť nad tým o čom pesnička vlastne bude. Nie je to typický singel, veľmi dobre si uvedomujem, že ani rádiový hit. No všetko má svoj čas a ja som zacítila, že práve teraz prišiel okamih pustiť túto pesničku do sveta,“ približuje skladateľský proces Jana Kirschner.
Pieseň Delia nás je druhou skladbou z albumu „Obyčajnosti“, ktorý prináša nahliadnutie do obyčajných dní, radosti aj starostí cez optiku autorky Jany Kirschner. K novej piesni inšpirovala oceňovanú speváčku vlastná rodina.
„Mnohí z nás pri návrate domov cítia akýsi pocit bezmocnosti. Sedíme za jedným stolom, záleží nám na tých istých veciach, no aj tak si nerozumieme. Kľúčom k porozumeniu, nie je ukazovať prstom, či urážať, ale nájsť spôsob ako sa spojiť. Aj taká je úloha hudby. Uvedomila som si, že predsa nemôžem prestať milovať svoju rodinu, len preto, že vidíme veci inak,“ konštatuje hudobníčka, ktorá je na scéne už 25 rokov.
Réžiu videoklipu k piesni „Delia nás“ má na konte samotná speváčka, za kameru sa postavil skvelý mladý kameran James Lahaise. Jana v klipe zobrazila mesto, v ktorom žije. Nakrúcalo sa v juhozápadnom Londýne, v uliciach Goldoborne road, Shepherd’s Bush market, Ladbrooke grove či v štrvti Brixton – na miestach, kde sa v 70-tych a 80-tych rokoch odohrali mnohé zásadné boje proti rasizmu a policajnej brutalite.
„Točili sme v Londýne, kde sa stále niečo deje, všetko sa hýbe, presúva, beží, stretávajú sa tu cesty, ľudia, kultúry aj národy. Žijú tu stovky etnických skupín, hovorí sa tu rôznymi jazykmi a aj napriek tomu, že sa Londýn môže zdať ako Babylon, dokážeme spolu existovať. Samozrejme to chce obrovskú dávku, porozumenia a tolerancie a nie vždy to je bez problémov. Videoklip som režírovala síce ja, ale ako režisérka sa nevidím. Len interpretujem obrázky, ktoré mám v hlave a snažím sa, aby to ľudí zaujalo,“ prezradila Jana Kirschner.
Pieseň „Delia nás“ nahrávala skupina v zostave Jana Kirschner – gitara, spev, Matt Kelly – bicie, perkusie, Eddie Stevens – grand piano, perkusie Kevin Toublant -.basová gitara a Benjamin Bouton – gitara. Kapela nahrávala aj album Obyčajnosti, ktorý vychádza už v marci. Muzikanti podporia speváčku aj na aprílovom turné. Členovia skupiny MAD MAD MAD Benjamin Bouton, Kevin Toublant a Matt Kelly a producent a partner Jany Kirschner Eddie Stevens momentálne sprevádzajú na európskom turné speváčku Roisin Murphy. Legendárny banjista Luboš Malina a jeho brat, huslista Josef Malina, speváčka Kateřina Elzniicová z kapely Manon Muert, Adina Sivoková a Valentína Vlková z kapely Meowlau x Val, zavítajú do siedmich slovenských a českých miest.
Nora Krchňáková a NMR (foto: Ondřej Pýcha)
JANA KIRSCHNER – OBYČAJNOSTI TOUR 2024
03.04. Banská Bystrica, Záhrada CNK 04.04. Lučenec, Synagóga 05.04. Košice, Tabačka 06.04. Žilina, Nová Synagóga 07.04. Praha, Lucerna Music Bar 09.04. Brno, Fléda 11.04. Bratislava, Stará Tržnica
Afrobrazílski taneční vizionári Bixiga 70 zo São Paula sa po štyroch rokoch pripomenuli piatym albumom „Vapor“, ktorého piesne vyžarujú radosť. Séria silných inštrumentálok je poháňaná dynamickými dychovými nástrojmi a nákazlivými polyrytmami. Tento album je viac ako znovuzrodením, pretože stelesňuje plnohodnotnú párty.
Na novembrovom festivale Le Guess Who? v holandskom Utrechte sme na brazílskej kapele Bixiga 70 mohli oči nechať. A keď sa dychári združili okolo perkusionistky Valentíny Facury a ako uragán sa ju snažili odfúknuť, skoro sme sa o ňu báli. Nad nimi do toho neuveriteľne rezala jedna z najlepších brazílskych bubeníčok Simone Sou, pod ňou s gitarou tancoval Cristiano Scabello a pri klávesoch sa hadovite zvíjal Pedro Regada.
V tých chvíľach aby ste mali desať očí, pretože tieto orgie z druhu nezriadených bakchanálií nešlo jedným pohľadom stíhať. Bixiga 70 sú naozaj vo famóznej koncertnej forme a ako iste mnohí pochopili, na novom albume „Vapor“ prešli zásadnými zmenami. Ženy do inštrumentálnej kapely totiž nikdy nepatrili: túto nezastaviteľnú mašinu vždy riadili muži.
„Vapor nie je iba ďalší radový album, od tých minulých sa VÝRAZNE líši. Ide o reset a znovuzaloženie skupiny,“ vysvetlil neočakávané zmeny saxofonista Cuca Ferreira.
Džezový rokenrol
Katastrofálne následky covidu, šialená vláda prezidenta Bolsonara a nemožnosť koncertovať mnoho členov kapely existujúcej od roku 2010 donútili k odchodu a niektorí dokonca zomreli. Zostávajúci sa ocitli na dne: osobnom i finančnom. Napriek tomu z ťažkej krízy vyšli ako víťazi a skupinu Bixiga 70 už odteraz nemožno považovať za výhradnú milovníčku afrobeatu ako predtým.
Príchod Pedra Regadu pochádzajúceho zo severovýchodu Brazílie, hrajúceho úplne inak, než je v São Paulo bežné, totiž nanovo zdôraznil pestrý zvuk klávesov. Obe perkusistky zase zosilneli tlak na funky groove a nad skladbami albumu „Vapor“ akoby vyšlo melodické slnko.
„Počúvame džezový rokenrol, ktorý je vytesaný zo žuly, okorenený soulom, sambou a ska,“ dočítame sa v jednej z mnohých nadšených recenzií. A ako presne tieto slová platia, spoznajú návštevníci festivalu Colours of Ostrava, na ktorom Bixiga 70 v tomto roku vystúpia.
Jiří Moravčík, preklad NMR (foto: José de Holanda)
